Amerika už nie je čo bývala

My, ktorí sme zažili éru socializmu poststalinského typu, my, ktorých rodičia poučili, že odpor k sovietskemu režimu je samozrejmý, ale nemožno ho bez obrovských rizík vyjadriť nahlas, my ktorých dedovia prípadne sedeli v base, ktoré organizovali bratskí sovietski súdruhovia, my ktorých rodičia boli svedkami komunistických čistiek a justičných vrážd, my ktorí sme žili v režime, kde tá najhoršia lúza vládla pod zámienkou budovania lepších zajtrajškov, my sme mali veľmi zvláštny vzťah k Amerike.

Učili sme sa o imperialistických štváčoch, o americkom chrobákovi, ktorého zlí zahraniční agenti rozhadzovali lietadlami na naše mierumilovné zemiakové polia, pochodovali sme v modrých košeliach a červených šatkách, museli sme držať hubu a krok, lebo jediné slovo a nejaký eštebácky špiceľ by sa postaral, aby išiel lekár do pohraničia k lopate a deti by nikdy nedostali vzdelanie.

Obežník KSČTo boli časy, kedy sa v mene sociálnej rovnosti napáchali úplne absurdné zločiny proti zdravému rozumu, slušnosti a ľudskosti. Boli to časy, kedy boľševik bol pánom nad osudom, životom a smrťou ktoréhokoľvek občana. Vtedy vzdelanie, snahy predchádzajúcich generácií stratili akúkoľvek hodnotu, ba naopak, mohli ste ako kulak skončiť v base. Na to, aby niekto mohol byť sudcom, či profesorom stačilo len 4 triedy ľudové, byť robotníkom, či maloroľníkom a byť oddaný komunistom.

Za tých čias bola Amerika symbolom slobody. Tie časy mi zostali v pamäti ako krutý režim, v ktorom človek nemohol slobodne hovoriť, konať, ale krutosť znásobovalo vedomie, že pod spomienkou na tanky v Budapešti v roku 1956 a u nás v roku 1968, ten režim udržiavame pri živote vlastným mlčaním.

Deklarácia nezávislosti

Nezabúdajme, že Amerika je do istej miery vlastne symbol a symboly nemusia v reálnom živote celkom korešpondovať s tým, čo si predstavujeme. Pripomeňme si, že ľudia ako George Washington, Benjamin Franklin, Thomas Jefferson, John Adams, tzv. otcovia zakladatelia – to boli tvorcovia vyhlásenia nezávislosti USA a potom ústavy, ktorá bola symbolom odporu voči tyranii. Americká ústava je vskutku prvá svojho druhu na svete, lebo od počiatku bola koncipovaná na základe slobody, ľudských práv, čo bolo v úplnom protiklade s európskou skúsenosťou, kde sa zubami-nechtami držali pri moci stredoveké režimy, ktoré garantovali práva iba vyvoleným. O ázijských tyraniách ani nehovoriac…

USA v praktickom živote ani zďaleka nenaplnili to, čo je v tej ústave napísané. Amerika má mnoho temných kapitol histórie, či už je to vyvraždenie pôvodného indiánskeho obyvateľstva, otrokárstvo, segregáciu, obrovskú moc bánk, ropných spoločností, korporácií ako Monsanto, Eli Lilly, či agresívne zbrojárske firmy, pre ktoré je politika iba nástrojom na nepredstaviteľné kontrakty. Pochybné vojny, pochybné opatrenia po 11. septembri, z ktorého si rôzne vládne agentúry urobili zámienku na okresávanie občianskych slobôd v rámci “boja proti terorizmu”.

Jednu vec by sme ale nemali zabudnúť. Aj keď v moderných štátoch už hovoríme o ústavách zaručujúcich ľudské práva, v strednej Európe nezabudneme na Bachov absolutizmus, na nemecký nacizmus, na gilotínu, ktorá v krvi utopila myšlienku na slobodu, rovnosť a bratstvo a nezabúdame ani na aziatský barbarský sovietsky režim, ktorý každý odpor zomlel v mlynčeku na mäso. Amerika má kadejaké chyby, ale už pri vzniku dala sama sebe do vienka myšlienku na slobodu. Tá Amerika ako veľmoc potom po vstupe do vojny stála ako hrádza odporu voči fašizmu a neskôr komunizmu.

Netreba zabúdať, že marxizmus je vo svojej podstate postavený na myšlienke nezmieriteľného antagonizmu tried, hlása nenávisť a nahrádza zlo kapitalizmu ešte horšou diktatúrou. Nacizmus a boľševizmus sú veľmi príbuzné. Oba režimy sú socialistické, hlásajú teda nadradenosť nejakého “jednotného frontu skupiny” voči právam jednotlivcov. Nacisti mali koncentráky pre každého, kto by vybočoval z radu a podobne fungovali aj gulagy a u nás Jáchymov.

Amerika, so svojím individualizmom, možno nie je úplným ideálom, lebo korporátne lobby dokážu veľa moci strhnúť na svoju stranu, ale myšlienky americkej ústavy sú, ohľadom zakotvenej slobody jednotlivca, vysoko morálne nadradené všelijakým -izmom, ktoré sme videli v Európe, vrátane pokusov moderných socialistov v EÚ, ktorí sa pokúšajú o keynesiánske štátne regulácie, prerozdeľovanie a nárast byrokratických bariér s postupným obmedzovaním reálneho vplyvu voličov na rozhodovanie.

My, čo sme za nášho života zažili ruské tanky na uliciach našich miest, demonštratívne a povinné prvomájové pochody, my sme tak dajako chápali, že myšlienky zakotvené v ústave USA sú tŕňom v oku našich mocipánov. Aj keď nás Truman, navzdory odporu Churchilla, odovzdal do Stalinových pazúrov, keď sa potom po celom svete rozširovala myšlienka boľševizmu, Amerika bola opäť ako bašta, ktorá bránila rozširovaniu tohto moru.

Zlé na tom bolo to, že si pri tom veľakrát ušpinila prsty a robila aj nadprácu, ktorá bola neospravedlniteľná. “Americké záujmy” mali tendenciu ospravedlňovať podporu rôznych pochybných existencií, ako boli Pinochet, Batista, Osama bin Ladin, Saddám Hussein (áno, aj tí poslední dvaja). USA bolo angažované vo vedení krvavých vojen, ako bola tá Vietnamská. Vojna je hrozné a odporné remeslo. Vojny sú často svedectvom zločinnej mysle politikov a hrdinstvom obyčajných vojakov. Keď si však pozriete epizódu zo seriálu Bratstvo neohrozených, pochopíte, že občas je správne pozdvihnúť zbraň.

Bolo by cťou bojovať proti niektorým režimom. My sme žili v krajine, kde sme boli verbálne za mier, ale nepochybujem ani na sekundu, že keby bol Západ slabý, stalinisti by aj tam rozšírili svoju moc, lebo všade nájdete neschopnú lúzu, ktorá je “schopná všetkého”, ktorá by pre Sovietsky zväz fungovala ako piata kolóna. Socializmus s tou svojou rovnosťou vyzerá super sexy, kým neuvidíte kto a ako ho zavádza do praxe a vďaka takým ľuďom bol export revolúcie častým javom. Pod dojmom takejto expanzie na Kórejský poloostrov, na Kubu, či ovplyvňovanie diania v Indočíne, prijali Američania doktrínu vojenskej mocnosti, ktorá robí “policajné akcie” kdekoľvek po svete. Keďže nežijeme v ideálnom svete, tak takýto politický kurz nesmierne nahráva záujmom bohatých zbrojárskych firiem, ktoré budú tradične najväčším ovplyvňovateľom americkej vnútornej politickej scény.

Jeden z posledných prezidentov USA, ktorý ešte zažil časy, kedy jeho krajina ako tak bránila myšlienku slobody, bol Dwight Eisenhower. Bez toho, aby som ho chcel nejako idealizovať, treba pripomenúť jeho priam prorocký odkaz. Keď sa lúčil s prezidentským úradom, verejne varoval občanov pred niečím, čo nazval záujmy vojensko-priemyselného komplexu. Nemýlil sa, od tých čias sa táto zberba dokázala zmocniť agendy, ktorá jej neprislúcha.

Obrovské výdavky na zbrojenie počas Vietnamskej vojny priviedli krajinu k odstúpeniu od zlatého štandardu. Kennedy varoval pár dní pred smrťou, že sa chystá odhaliť komplot, ktorý sa chystá zotročiť celú krajinu, ale nestihol, lebo skončil rukou atentátnikov. Ešte Ronald Reagan predstavoval hrádzu proti boľševizmu a po zhliadnutí filmu The Day After pochopil, že jadrová vojna nebude poznať víťaza. Ale všetko, čo prišlo po gorbačovovej ére, bol už len zmätok, strata tradičného nepriateľa bola zneužitá niekým, kto chcel aj ďalej zarábať na vyzbrojovaní armády za každú cenu. Celá tzv. vojna proti terorizmu, prípady ako Halliburton, špicľovanie vlastných občanov, pokusy vnútiť americký model demokracie do kultúr, ktoré o to nestoja, to všetko spôsobuje, že Amerika už nie je tým, čím bývala.

Americká ústava zverila právo vyhlasovať vojnu kongresu a od vojny v Iraku to už celkom v reálnom živote neplatí. Súčasný prezident si viacnásobne vytrel s ústavou viete čo…, preto len zostáva dúfať, že sa zobudia samotní občania tej veľkej krajiny, ktorá bola a v istom zmysle stále zostáva symbolom slobody.

Najhoršie je, že vojnoví jastrabi sa už takmer 15 rokov snažia používať heslo “boj za slobodu” na zamaskovanie zločinov proti ľudskosti a ak tu dnes ešte hovorím o USA, ako symbole slobody, tak niektorí čitatelia si budú myslieť, že som sa zbláznil. Lenže Amerika, to nie je Obama, ani Bush, ani vláda. Amerika nie je dokonca iba krajina, územie, či obyvatelia, ale je to aj myšlienka, ktorá jej bola daná do vienka. Je to to, na čo majú jej obyvatelia nezadateľné právo. Je to niečo, čo majú právo požadovať. Socha slobody tam nestojí len tak pre nič za nič. Bolo by načase dostať pod kontrolu FED, Biely dom aj federálnu vládu, stiahnuť vojsko na skutočnú obranu vlastnej krajiny a prestať sa domnievať, že americké územie je všade tam, kde je nejaká ropa.

Nie som občanom USA a teoreticky ma do ich vnútorných záležitostí nič. Ale som obyvateľom tejto planéty a myslím si, že je na občanoch Ameriky, aby vrátili svetu to, čím ich krajina mala pôvodne byť. A ako to tak sledujem a vnímam, začína sa objavovať opatrná nádej na zlepšenie. Treba s tým niečo urobiť.

Lebo Amerika už nie je tým, čím bývala…

Comments

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>