Dedičný hriech a lykožrút

Veľmi by som sa čudoval, keby ste nezachytili ostrý spor ohľadom lykožrúta a spracovania kalamít. Je v tom veľa vášní, lebo časť ľudí je presvedčená, že chránené územia treba nechať bez zásahu, aby sa s tým príroda vysporiadala sama. Iní ľudia zas horlivo podporujú riešenie, ktoré predpokladá úplné vyklčovanie napadnutých porastov aj v zónach najvyššej ochrany.

Tento pomerne rozsiahly článok som napísal jednoducho preto, lebo osobné diskusie bývajú jalové, kým niekto nezíska údaje, ktoré si môže overiť vlastným pozorovaním, prípadne nad ktorými môže bez nátlaku v pokoji pouvažovať. Ak ste niekoho márne presviedčali vo vášnivej debate, možno vám chýbal ucelený materiál, ktorý by problematiku zhrnul do zrozumiteľných a logických bodov. Už to chce len jediné – aby bol niekto ochotný čítať a dokázal porozumieť.

Načo potrebuje smrek lykožrúta? 

Táto otázka je pre niekoho šokujúca. Smrek má z lykožrúta osoh??? On ho vari potrebuje? Nuž, nie jednotlivý strom, ale smrek ako biologický druh. Aj tu totiž platí, že medzi stromami neustále prebieha prirodzený výber. Lykožrút zabíja smreky, ktoré sú z rôznych dôvodov neduživé: vyrastali v nevhodných podmienkach – napr. v príliš nízkej nadmorskej výške, kde ho sužovalo teplo a sucho, alebo strom mal priveľa konkurencie ohľadom svetla a živín, nedokázal zaceliť rany po námraze a veterných smrštiach, genetika jedinca nebola ideálna, nezvládal produkovať dosť živice, alebo kvalita dreva nebola ako má byť, keď to skrátim, lykožrút je ako predátor, ktorý triedi smreky podobne, ako vlci zlikvidujú z genofondu vysokej zveri najslabšie jedince. Zdravá a silná jelenia zver prežije a ďalej sa rozmnožuje. Slabá sa stáva korisťou. Lykožrút likviduje podradné smreky, aby prežívali a rozmnožovali sa najschopnejšie jedince ich druhu. 

Čo by sme našli v prírode, keby nebolo človeka

V prvom rade by ste mali vedieť, že rôzne druhy drevín sa u nás prirodzene vyskytujú podľa nadmorskej výšky a orientácie svahu, na ktorom rastú. Typické pásma sa prelínajú. V nížinách a pahorkatinách sa darí dubu, od 200 do 500 metrov sa primiešava buk, keď vystúpame k 700 metrom, začína prevládať buk a dub už ustupuje. Nezmiešané bučiny sa vyskytujú od 400 do 800m a jedľové bučiny sú doma typicky od 500 do 1000 metrov. Smrekovo-bukovo-jedľový les hľadajte od 900 do 1300m. Smrečiny hľadajte od 1250 do 1550 metrov, vyššie je kosodrevina a celkom hore už len trávnaté hole a skaly. Pekne vidieť hornú hranicu lesa na fotografii, ktorú som urobil v Nízkych Tatrách na Veľkej Vápenici. Smreky tu dosahujú hornú hranicu svojho rozšírenia, čomu zodpovedá ich malý vzrast, nad nimi už je kosodrevina. Smreky a kosodrevina

Smrečina na OhništiRád by som vyzval čitateľa, aby si išiel nejaké porasty pôvodných smrečín v zodpovedajúcej nadmorskej výške pozrieť. Všimnite si, že jednotlivé stromy rastú nepravidelne, nie sú všetky nahusto ako na plantáži hospodárskeho lesa, majú prístup k svetlu, obvykle tam nájdete všetky vekové kategórie, ak aj víchrica vylomí staršie smreky, s mladšími si neporadí. Fotografiu takéhoto lesa som urobil medzi vrchmi Slemä a Ohnište.  Ak sa predsa len nakopí viac stromov do hustejšieho porastu, hneď to znamená, že niektoré budú slabšie a keď prídu do vyššieho veku, stanú sa prirodzenou korisťou lykožrúta. 

Rosa na smreku

Smreky najlepšie prežívajú vo vlhkej mikroklíme

Pre stupeň smrečín je typické, že tam viac naprší, zrážky sú aj vo forme kondenzujúcej hmly v oblakoch, vďaka nadmorskej výške tu nebývajú horúčavy ani veľké sucho. Smrek nájdeme primiešaný aj v jedľových bučinách, kde zápasí o miesto na slnku, semenáčiky vyrastajú vačšinou aspoň v čiastočnom zatienení v mikroklíme, ktorú tam vytvára zmiešaný les. Veľmi pekný príklad takéhoto lesa som objavil na Poľane, kde som si všimol, že aj keď niektoré smreky odumreli po útoku lykožrúta, nikdy v takomto lese nezahynú všetky smreky v okolí, naopak, väčšina prosperuje.

Zmiešaný les Poľana

V prirodzenej smrečine sa nachádzajú stromy všetkých vekových kategórií, ani najhoršia veterná smršť nezničí celý les, pretože mladé jedince sú ohybné, pružné a polom sa dotkne len veľkých a z nejakých dôvodov oslabených stromov.  Vyvalené kmene sa postupne rozpadnú a stávajú sa dôležitým zdrojom živín, rastú na nich machy, huby, hmyz, vtáci, atď. Podobné to je aj s lykožrútom, ten typicky napáda len staršie, resp. oslabené stromy. Silný zdravý smrek si s ním poradí, zaleje ho živicou. Lykožrút vo svojich rôznych vývojových štádiách sa stáva korisťou mnohých druhov iného hmyzu, ale tiež vtákov. V normálnej smrečine, ktorá je v správnej klimatickej zóne, kde je porast nepravidelný a striedajú sa tam všetky vekové skupiny, sa lykožrút nikdy veľmi nepremnoží, sústredí sa výhradne na slabé a poranené stromy, ktoré zacíti aj na diaľku, keďže tie v teplom počasí vylučujú terpény, ktoré lykožrúty lákajú ako keď my cítime vôňu chutného jedla. 

Smrek výborne znáša aj krutú zimu (preto je tak rozšírený v sibírskej tajge), aj podmáčanie, ale oslabuje ho sucho a teplo. Ak sa aj v prírode nejako “zatúla” do nižších polôh, spravidla je primiešaný do bučín.

Smreky na Magure

Všimnite si stromy v pozadí, v pravej smrečine je typické, že koruny siahajú často až k zemi

 

Človek a lesník na scéne

Poďme sa teraz pozrieť, ako do tohto po milióny rokov fungujúceho procesu zasiahol človek. Čo si budeme navrávať, smrekové drevo je obľúbená komodita. Za ideálnych okolností je to výborný zdroj príjmov – pomerne rýchlo rastie, má ideálny tvar kmeňov na porez pre trámy, dosky a iné rezivo, dobre a efektívne sa s ním manipuluje, netreba sa čudovať, že ho lesníci začali vysádzať aj tam, kde v minulosti nerástol.

Pôvodné jedľové bučiny naši predkovia postupne vyťali a do tohto neprirodzeného klimatického stupňa vysadili smrekové monokultúry. Na začiatku to vyzeralo ako sen, stromy vykazovali vysoké prírastky, to sa dialo prinajmenšom po prvé dve generácie smrekov. Ak by sme uvažovali, že tie dve generácie predstavujú napríklad 150 rokov, to je povedzme šesť či sedem generácií lesníkov (keby sme pre jednoduchosť rátali, že deti budú mať v dvadsiatichpiatich rokoch). Keď budeme pokračovať v pestovaní smrekovej monokultúry, začnú sa diať niektoré veci. V prvom rade sa začne vyčerpávať pôda. Prečo by sme mali zabudnúť, že ani na poli nemôžeme beztrestne pestovať dookola tú istú plodinu? Prečo si niekto myslí, že môžeme pestovať rovnaké stromy celé stáročia na tom istom horskom svahu? 

Lenže bude ešte horšie. Ak vytneme celé pásy jednogeneračného lesa a zasadíme tam malé semenáčiky smreka, vystavíme ich šoku zo sucha, priameho slnka, čo odporuje prirodzeného vývinu stromu, ktorý by v normálnom lese mal šance na zatienenie od iných stromov, mikroklímu s vyššou vlhkosťou, pôdu s pulzujúcim životom… Vedeli ste, že les je jeden veľký organizmus, kde v harmónii žijú stromy s pôdnymi mikroorganizmami a hubami, ktorých mycéliá vytvárajú aj s koreňmi čosi ako neurónovú sieť? Že stromy medzi sebou dokážu komunikovať, varovať sa navzájom, pomáhať si? O týchto veciach sme donedávna nič nevedeli, ale ak majú vedci v tomto ohľade pravdu, ako sa máme pozerať na holoruby, ktoré tento neviditeľný organizmus úplne rozvrátia?

Naše semenáčiky rastú, z úvodného prebytku svetla sa zrazu dostávajú do intenzívneho zápasu o priestor. Choďte sa na taký les pozrieť. V mladšom štádiu uvidíte na seba natlačené stromy, ktoré lesníci postupne preberú motorovými pílami a neskôr tu nájdete štíhle, holé kmene, len celkom hore nájdete konáre s ihličím. Porovnajte to so stromami, ktoré rastú v prírodnej smrečine vo výške cez tisíc metrov nad morom. Áno, pozeráte sa na podvýživené, oslabené stromy, hospodársky les – doslova plantáž, ktorá má hlavný účel produkovať kubíky dreva bez ohľadu na potreby prírody, zveri a vtáctva. 

Monokultúra Sidorovo

Typická smreková monokultúra

Tu by som chcel použiť dôležité prirovnanie. Zájdite niekedy na rozkvitnutú horskú lúku v júni. LúkaUvidíte prekypujúci život, rôznorodosť rastlín, farieb, vôní, budú tam poletovať včely, čmeliaky a množstvo iného hmyzu, nájdete tu najrôznejšie živočíchy od krtkov až po vysokú zver, nad tým všetkým budú vtáky. Teraz sa dobre pozrite na pestovaný trávnik za plotom domu, ktorý stojí hneď vedľa lúky. Aby jeho majiteľ dosiahol udržiavaný anglický trávnik, musí ho často kosiť, postrekovať herbicídmi, ktoré majú zničiť púpavu, skorocel a margarétky, neustále treba zápasiť s machom, mačinu treba vertikutátorovať, krtko je najväčšou pohromou, preto sa pred založením trávnika musí ukryť pod povrch pletivo. Neustále treba zavlažovať, hnojiť, postrekovať. Už viete kam mierim? Pôvodná jedľová bučina, v ktorej by ste našli aj jarabiny, brezy, bresty, javory, jasene a iné druhy, pripomína tú rozkvitnutú horskú lúku. Dokáže sa sama regulovať, nezničí ju ani teplejšie podnebie, ani výkyvy zrážok. Smreková monokultúra pripomína ten anglický trávnik. Aby mala tie vlastnosti, ktoré od nej požadujeme, musíme do nej neustále tvrdo zasahovať a aj tak to bude nesmierne labilný organizmus. Bežná verejnosť sa tým nezaoberá, vôbec nevidí do biológie lesa a predpokladá, že o lesy sa starajú odborníci. Nuž a majú pravdu, ale otázka znie, či hovoríme o odborníkoch, ktorí sa špecializujú len na to, aby dosahovali prírastky a kubíky dreva tým, že neustále “prepínajú luk” v boji proti prirodzenosti, alebo sú to skutoční odborníci, ktorí dokážu pri dosahovaní svojich cieľov s prírodou a jej procesmi spolupracovať na základe hlbokých znalosti biológie.

Keďže sa medzitým vystriedalo zo desať generácií človeka, naša spoločnosť už dávno zabudla, že na tisícoch kilometrov štvorcových sme nahradili pôvodný zmiešaný les neprirodzenou smrečinou. Čas beží, pôda sa vyčerpáva stále viac, prírastky sú už o čosi menšie, ale po dvoch či troch storočiach sme si zvykli brať za dané, že nižšie etáže Západných a Vysokých Tatier sa zelenajú najmä smrekmi, že takmer všetok pôvodný les v Nízkych Tatrách sme tiež nahradili takto. To isté nájdeme aj vo Fatrách, Beskydách a iba zopár jasnozrivých odborníkov dokázalo predvídať, čoho sa jedného dňa dožijeme. Éra hojnosti sa skončila.

Klimatické zmeny a iné kalamity

Klíma našej zeme sa zmenila. Teploty sa zdvihli, letá sú suchšie, zrážky nepravidelnejšie a prichádzajú skôr v náhlych vlnách. To všetko oslabuje smreky ešte viac. Ak predtým ešte ako tak prosperovali, teraz v neprirodzených biotopoch dostávajú zabrať. Smrek má plytké korene. Keď príde veterná smršť, katastrofa sa odohrá za jediný deň. Na korunu s ihličím v hornej pätine výšky stromu pôsobí silná páka, smreky sa lámu ako zápalky, toto sa vo Vysokých Tatrách stalo v novembri 2004 (ten istý orkán nivočil aj v ďalších pohoriach). Odvtedy postihli našu krajinu ešte ďalšie polomy. Keby sme mali prirodzené lesy, nestálo by to za zmienku. Padli by im za obeť skôr statné stromy, ale prirodzený les by sa len “nadýchol”, spočítal svoje straty a spadnuté stromy by rýchlo nahradil jednak prirodzeným zmladením a jednak by dorástli mladšie stromy, ktoré nedokáže zničiť nijaký vietor.

Tu sme prišli k bodu, kedy stáročný zápas o udržiavanie neprirodzených lesov narazí na svoje hranice. Nemajme našim pradedom za zlé, že nerozumeli biológii tak, ako jej rozumieme dnes. Oni chceli dobre. V očiach prvých pestovateľov smrekov išlo o úžasný počin. Neuvedomili si, že žiadna lesná pôda nedokáže udržať štyri generácie zdravej smrekovej monokultúry. Ani nevedeli, že sa začne klíma otepľovať a krajinu postihnú suchá. Toto z dnešného pohľadu môžeme nazvať dedičný hriech lesníctva. 

Spomínate si ako slúži lykožrút smrekom? Likviduje ako predátor neduživé stromy. Ktoré sú to? Nuž, zájdite do smrekovej monokultúry, ktorú tu opakovane sadia dvesto-tristo rokov a rozhliadnite sa okolo. Uvidíte hustý porast, stromy, ktoré zápasili o svetlo a priestor, sú všetky z jednej generácie, na vyčerpanej pôde, ktorú hospodári nedovolili zregenerovať o rozpadnutú drevnú hmotu padlých stromov, lebo všetko zviezli do doliny a na mieste nechali len haluzinu. 

Ktoré sú korisťou? 

Áno, sú to skoro všetky. Z pohľadu lykožrúta a smreku, ako biologického druhu, tieto stromy tu už dávno nemajú čo hľadať. 

Veterná kalamita je len rozbuška. Naštartuje šírenie lykožrúta. V hospodárskych lesoch oddávna platilo, že napadnuté stromy treba čo najrýchlejšie spracovať. Vyťať, zbaviť kôry, odviezť a urobiť to isté s každým oslabeným stromom, ktorý si vybral lykožrút za svoju základňu pre rozmnožovanie. Toto sa dá robiť, kým je väčšina stromov v dobrej kondícii. Tie slabé a napadnuté spílime, silné nájazdu podkôrnika odolajú, zalejú ho živicou, dožijú sa rubného veku a prinesú lesným hospodárom zisk. Ale tu sme zrazu v inej situácii. Lykožrútovi odolajú len skutočne zdatné stromy, tu však také takmer nie sú. Pozrite sa na obrázok dolu. Všimnite si skupiny sivohnedých smrekov uprostred zeleného svahu. Tie už sú mŕtve. Keby ste zrezali pás kôry z ich susedov, s najväčšou pravdepodobnosťou by ste zistili, že stromy zatiaľ žijú, ale ich agónia sa začala. Ešte rok-dva budú zelené, potom zahynú tiež. Ak ste vlastníkom lesa, bijete na poplach a pustíte sa do tzv. náhodnej ťažby. Aj keď porast podľa lesného hospodárskeho plánu ešte nemal rubný vek, ťažiari ho spracujú. Keďže väčšina našich smrekových monokultúr už nedokáže odolávať, nasleduje práca na záchrane lesa. Čo si pod tým lesníci predstavujú? Vyrúbu také holiny, aké pozorujeme takmer vo všetkých horstvách na Slovensku. Formálne to lesníci ešte stále považujú za les (na papieri to je stále tak) a oni majú záväzok celú plochu zalesniť sadenicami. Ak budú robiť zalesňovanie ľudia padnutí na hlavu, opäť vysadia smrekovú monokultúru.

Ohniská v monokultúre

Ohniská nákazy v súvislom poraste

Poznáte výraz – “udržateľné hospodárstvo”?

Pestovanie, alebo čo i len pokus o zachovanie smrekových monokultúr je asi najlepší príklad, keď chcem niekomu objasniť pojem “neudržateľné hospodárenie”. Na vyčerpanej pôde, v nesprávnom klimatickom stupni, v ére zvyšujúcich sa teplôt a suchých rokov, v rastúcej frekvencii veterných smrští – iba úplný ignorant nepochopí, že tento klondajk skončil. Uvedomelejší lesníci sa už dovtípili, že proti prírode sa nedá bojovať a začali obnovovať lesné plochy drevinami, ktoré tam reálne patria. A zmenili koncepciu masívnych výrubov na prírode blízke hospodárenie, o tom si viac povieme ďalej.

Rozpor chránených území a hospodárskeho lesa

Ako som už naznačil, väčšina bežného obyvateľstva si neuvedomuje, že v niektorých pohoriach takmer vôbec nemáme prirodzenú skladbu lesov. Kým horské smrečiny existovali len od výšky približne 1200 metrov, naši pradedovia nimi typicky nahradili stupeň jedľových bučín a tento dedičný hriech sa s nami ťahá až dodnes. V minulom storočí začala éra ochrany prírody, vyhlásili sa národné parky, pričom teoreticky na tých územiach by mala byť ochrana nadradená všetkým ostatným činnostiam, ale v realite to narážalo na tri problémy:

  1. Národné parky zdedili obrovské plochy hospodárskych smrekových monokultúr, o ktorých sa verejnosť omylom domnievala, že predstavujú jadro prírodného dedičstva (v realite by bolo vhodné skôr postupne obnoviť pôvodné zloženie stromov).
  2. Ochrana bola často len na papieri, kým vo svete je bežné, že národné parky majú na väčšine územia bezzásahový režim, u nás majú správy národných parkov iba poradný hlas, ich stanovisko je nezáväzné a Ministerstvo pôdohospodárstva, resp. Lesy SR si robia čo uznajú za vhodné, rozumej, oni budú klásť ťažbu nad záujem ochrany prírody, majú snahu rúbať aj v  najvyšších stupňoch ochrany.
  3. Správa národných parkov a Štátna ochrana prírody nikdy nevykúpila/nezamenila pozemky súkromných vlastníkov lesov, ktorí sa oprávnene hnevajú, ak im niekto bráni hospodáriť na vlastnom majetku. Ak totiž povieme, že je niečo celospoločenským záujmom, nemôže sa to diať na úkor konkrétnych vlastníkov bez toho, aby dostali spravodlivú kompenzáciu. Tento problém vznikol tak, že mnohé chránené územia vyhlásili za komunistov, ale po páde režimu sa pozemky v reštitúciách dostali späť do pôvodných rúk a títo majitelia chceli svoj majetok hospodársky využívať.

Najvážnejšia škoda na prírode sa odohrala pri vyrúbaní vzácnych biotopov v našich vyšších pohoriach. Obrovské plochy holorubov v Nízkych Tatrách, v podhorí Vysokých Tatier, vo Veľkej Fatre (pozrite na Smrekovici), vo Vrátnej doline vytvorili priam mesačnú krajinu, čo má za následok úplný rozvrat prostredia, eróziu, riziko povodní (zadržiavať vodu dokáže v plnej miere len živý les) a nezanedbateľným problémom je aj lokálne zvýšenie teploty na obrovských plochách, ktoré stratili kryt. 

Holorub Veľký Bok

Typický holorub v Nízkych Tatrách

Nenapraviteľné škody sa napáchali pri rúbaní zvyškov pralesov, ktoré nejakým zázrakom unikli v minulosti osudu premeny na smrekové monokultúry a jedným dychom dodám, že spracovanie kalamity zničilo biotopy hlucháňa, pričom došlo k rozkúskovaniu území, na ktorých môže žiť.

Až v posledných rokoch sa verejnosť prebudila a začala vnímať postup pri ťažbe dreva ako celospoločenský problém. Dovtedy sa iba hŕstka nadšencov snažila tlačiť na ťažiarov, ktorí poznali len etát, lesný hospodársky plán, kubíky, pričom lesníci veľmi nejavili ochotu pozrieť sa zhoršujúcemu sa problému smrekových monokultúr do tváre. Keby to bolo len na nich, nejaké záujmy ochrany prírody by naďalej odsúvali nabok, bez mihnutia by vyholili celé Tatry, hlucháň – nehlucháň, akúkoľvek opozíciu by označovali za amatérov – ekoteroristov.

Zjednodušene sa dá povedať, že v ich ponímaní ochrana prírody znamená ochrana jednotlivých stromov a porastov proti lykožrútovi a v nádeji, že nejaké porasty sa predsa len podarí zachrániť, sú pripravení vyholiť všetko, čo len trochu podkôrnik napadne. Ešte väčšmi prejavujú snahu vyrúbať aj cenné biotopy, ak sa domnievajú, že lykožrút bude vylietať z bezzásahovej zóny do nedaľekého hospodárskeho lesa. Veľakrát sa snažia tieto lesy (v skutočnosti už väčšinou zúbožené plantáže, o ktorých je reč vyššie) prezentovať ako “prírodu”, keďže nepoučená bežná verejnosť to nevie posúdiť a obviňujú skutočných ochranárov z toho, že oni majú na svedomí zničenie lesov.

Ak to zhrniem do jednej vety: Rozsiahle plochy lesov už pred mnohými generáciami odsúdili na zánik tým, že v pásme jedľových bučín začali pestovať neudržateľnú smrekovú monokultúru, zanovito sa toho konceptu držia a slovne útočia na každého, kto im pripomína, že “cisár je nahý”.

Čo je to les

Nemôžeme mať za zlé bežnému občanovi, ktorý neštudoval biológiu, ekológiu a pod., že za les považuje čokoľvek, čo je porast zelených stromov a toto považuje za prírodu. Nijako sa nezamýšľa nad tým (a nemá to odkiaľ vedieť), že sa práve pozerá na prírodným zákonitostiam odporujúcu smrekovú plantáž. Keď mu odborníci (=lesníci) povedia, že les napadol lykožrút a treba veľké plochy vyholiť až na koreň, vzdychne si, že to je hrozné, ale nebude protestovať.

V skutočnosti by sme ho mali poučiť, že na rozdiel od monokultúrnej plantáže by mal les vyzerať inak. V prvom rade by sa mal skladať zo všetkých vekových kategórií – od práve vyklíčených semenáčikov, až po prastarých velikánov na prahu smrti, vlastne les sú aj kostry odumretých stromov a je jedno či ešte stoja, alebo sa už zrútili na zem a tam sa začal rozkladný proces. Mali by sme zodpovedného občana poučiť aj o tom, že až na výnimky ako sú nezmiešané bučiny, či pravé horské smrečiny v pásme nad 1200m nad morom, by les mal byť zmiešaný a patria doňho druhy stromov, ktoré sú v danom pásme prirodzené. Že do lesa patria aj ostatné rastliny v podraste, hmyz vrátane lykožrúta, vtáky, cicavce, atď. A na záver, mal by aj chápať, že príroda má svoje procesy, vrátane korekcie obrovských človečenských chýb, keď víchrica a lykožrút zlikvidujú prírodným zákonom odporujúcu monokultúru. Potom by človek chápal, že obrázok dolu nie je “ekoteroristami zničený les”, ale naopak, je to z neprirodzeného stavu sa obnovujúca príroda, kde mŕtve stromy sa stanú zdrojom živín pre celý ekosystém, pričom je len otázkou času, kedy sa prirodzené zmladenie zmocní voľného priestoru a jazvy po kalamite zacelí nový les.

Kalamita Bielovodská

Všimnite si zmladenie v kalamite, ktoré už onedlho zahalí odumreté stromy, mŕtve drevo sa zmení na živiny obnovujúceho sa lesa

Problémy obnovy lesa po kalamite

Ak hovoríme, že v rezerváciách a národných parkoch presadzujeme bezzásahový režim, musíme dodať, že tu treba urobiť ešte naposledy jeden zásah – dodať sadenice pôvodných drevín. Ak totiž kalamita skosila smrekovú monokultúru, na jej miesto síce vtáci prinesú jarabinu a vietor môže priviať brezu, no dominantné dreviny majú byť buky a jedle. Tie tu boli naposledy pred niekoľkými storočiami. Bez opravného ľudského zásahu tu vyrastie opäť smrečina. 

Tu však čelíme jednému problému ktorý mi prezradil jeden expert na pralesy. Vysoká zver ide po mladých jedliach ako pes po údenom. Jednoducho im chutí omnoho viac ako smrek. V normálnom prírodnom lese by tu boli odrastené jedle, ktorým by už zver neublížila. Ale predstavte si, že sme vyklčovali a kompletne odviezli les po kalamite a na túto holinu chceme vysadiť jedľovú bučinu. Budeme čeliť dvom problémom. Za prvé, tieto veľké plochy pokryje vysoká tráva (ak si spomínam dobre, ide o smlz). Darmo sem zasadíme semenáčiky stromov, tráva ich zadusí. Toto mi popisoval jeden štátny ochranár a údajne sa s tým veľmi trápia, lebo stromčeky utopené v trávnatom mori sa ujmú len v malom percente prípadov. Za druhé, v takejto holine nič nezabráni zveri, aby s istotou objavila mladé jedličky podobne, ako my vyjeme klobásky, čo manželka nechala odomknuté v špajzi. 

Rozsiahle vyklčované plochy po kalamite z roku 2004 dodnes ovláda tráva – smlz

Rozsiahle vyklčované plochy po kalamite z roku 2004 dodnes ovláda tráva – smlz

Ak ste niekedy zblízka pozerali na polom, mohli ste si všimnúť, že popadané kmene tvoria priam nepreniknuteľný labyrint. Pre vysokú zver vytvára prirodzené lesné škôlky, ako keď sa lesníci snažia oplôtkami chrániť mladé stromy. Ak by sme doň dokázali zasadiť jedle a buky, boli by tam v bezpečí. Chápete? Holina po ťažiaroch je pre jedľu samovražedné miesto, my potrebujeme mätež popadaných stromov. Toto je mimochodom skvelý biotop aj pre rysa. Mačky takýto úkryt vyhľadávajú a je to výborný terén, v ktorom budú ich mláďatá v bezpečí pred vlkmi. Apropo, vlci. Títo predátori sú ďalšou ochranou mladých sadeničiek pred vysokou zverou. Ak sa tam tieto psovité šelmy intenzívne vyskytujú, vysoká bude toto miesto s oblúkom obchádzať a takto sa zvýši šanca, že jedličky prežijú a dorastú do veľkosti, kedy už ohryz prestane byť problémom. 

Väčšina nepoučenej verejnosti hľadí na odumreté smreky a vykrikuje čosi o ekoteroristoch. No poučený občan sa pozerá na to isté miesto a vidí nový život, reštart a šancu na obnovu lesa, ktorý konečne má možnosť byť takým, akým bol predtým, než naši pradedovia vyklčovali pôvodné druhy. 

Alternatíva hospodárenia

Lesníctvo a drevárstvo je oddávna veľký biznis. Už Mária Terézia musela začať robiť poriadky s lesmi, keďže rozvoj baníctva a hutníctva spotreboval obrovské množstvá dreva (kým sa začalo používať v hutách kamenné uhlie, používalo sa drevené, najmä z bukových lesov). Ešte za jej života sa narodil náš nestor obnovy lesa Jozef Dekret Matejovie. Ak by ste chceli preniknúť do tajov lesníctva, strávili by ste tým nielen vysokoškolské štúdium, ale vlastne by ste sa tým zaoberali celý život. 

Aj náhľady na to, ako sa správne starať o les, sa počas histórie vyvíjali. Tu si však neodpustím jednu poznámku. Najväčšou hrozbou nie je lykožrút. Je ňou obvykle úzka skupina zbojníkov bez škrupúľ. Ľudia, ktorým je jedno akú škodu napáchajú na prírode aj hospodárstve. Nie nadarmo sa lykožrútovi hovorí v angličtine aj “golden bug” (zlatý chrobák), lebo pod jeho zámienkou sa na lesoch aj v iných krajinách páchajú zločiny proti prírode aj ľudstvu. 

Jedna vec je pokračujúca a tvrdohlavá snaha naďalej pestovať smrekové monokultúry. To je tak trochu aj neznalosť a neochota meniť niečo, čo robili lesníci po celé generácie. Ale úplne iná vec je vyrabovať obrovské plochy lesa pod zámienkou záchrany lesa. 

Ak nemá tento článok prerásť do rozmerov menšej knihy, odkážem čitateľa aspoň na jeden zdroj, pred ktorým hlboko skladám svoj klobúk. Tento lesník sa volá Ladislav Alcnauer. V Smolníckej Hute vypracoval skvelé lesnícke postupy pre prírode blízke hospodárenie. Vychoval našťastie celý rad nasledovníkov a jeho výberkový spôsob je takmer naisto základná metóda lesníctva budúcnosti. A nemyslite si, že hovorím o nejakom radikálovi, ktorý vymyslel postup, ktorý by bola ochotná používať len nejaká malá skupinka vyšinutých lesníkov nakazených ekologickým aktivizmom. Hovoríme o tom, čo už hlása aj akademická špička nášho lesníckeho školstva a k čomu sa stále viac hlásia aj Lesy SR. Hovoríme o organizácii Pro Silva.

Na záver jedno podpichnutie. Všimli ste si, že niektorí priaznivci dávno prekonaných lesníckych postupov vás zvyknú na sociálnych sieťach trolovať poznámkou: “A koľko stromčekov boli tí vaši ochranári vysadiť?”

Ak sa vás opýtajú toto, v podstate zostali svojimi lesníckymi znalosťami sto rokov za opicami, najmä s ohľadom na informácie z Pro Silva a videa s L. Alcnauerom. Pokojne by ste im mohli povedať – “Človeče, ty vieš o modernom a funkčnom lesníctve veľký prd!”

Ale to nepovedzte, boli by ste za grobianov. Radšej im pošlite link na tento článok. 

Comments

  1. Valentín HVIZDOŠ says

    Dvanásť rokov som nakrúcal dokumentárny film v Smolníckej osade z Ladislavom Alcnauerom o výberkovom pestovaní lesa. Za tú dobu som pochopil, aj keď nie som lesník o prínose výberkového hospodárenia pre prírodu, ktorý zaviedol Ladislav ALCNAUER. Je to najlepšia alternatíva, ktorú súčasnosť môže poskytnúť lesu. Ako nelesník si dovolím tvrdiť, že do budúcna je nevyhnutnosťou hospodárenia výberkovým pestovaním lesa. A určite dôjde aj na slová ktoré Ladislav Alcnauer adresoval na napádanie stromov kôrovcami.

  2. Ing. Dušan Rolín says

    S niektorými drobnosťami nesúhlasím, ale napriek tomu na 80-90% súhlasím. Nespomenul jedno zásadné pozitívum zmiešaného lesa – vodozádržnú funkciu. Smrekový monolit je schopný zadržať podstatne menej vlahy ako zmiešaný les. Voda sa zo zmiešaného lesa uvoľňuje pomalšie, takže pôsobí ako prírodný vodný chladič. Prívalové dažde sa dokážu lepšie rozptýliť v priestore a nevytvárajú potoky bahna a kamenia, valiaceho sa dolu stráňou, ničiac cestou všetko, čo stojí v ceste. Ale to by podrobnejšie a odbornejšie vedel popísať známy ochranár p. Michal Kravčík, toto je jeho parketa.

  3. marek says

    Keď nechtiac napíšete aj pravdu: ,,Národné parky zdedili obrovské plochy hospodárskych smrekových monokultúr, o ktorých sa verejnosť omylom domnievala, že predstavujú jadro prírodného dedičstva (v realite by bolo vhodné skôr postupne obnoviť pôvodné zloženie stromov).”

  4. Martin Sluka says

    Nepochopil, som, čo autor popisuje. Na príklade Osrblia, Valaskej a mnohých ďaľších miest, kde boli v minulosti rozsiahle polomy, je vidieť, že lesníci už dávno nerobia to, čo autor popisuje. Článok vyzerá tak, že autor najprv správne definuje časovú osu vývoja lesa a potom ju popiera, pretože obviňuje súčasných majiteľov lesov a lesníkov z toho, čo spôsobili ich pradedovia.
    Polom je pekná vec, pokiaľ nezačne horieť. Potom všetky vety o “škôlkach” v polomoch stratia zmysel.Zostane iba vypálená púšť, omnoho horšia ako umelo vysadená holina.
    Vysoká tráva a malinčie sa po výsadbe vyžína.
    Popis lúky a trávnika je pôsobivý, ale zase: Lúka bez toho aby bola spásaná a kosená zarastie nakoniec jedným-dvoma druhmi dominantnej trávy a je po pestrosti. Platí to najmä pre horské lúky – príkladov na hrebeňoch slovenských hôr je viac ako dosť. Tie vysokohorské lúky boli naviac z veľkej časti zarastené “chránenou” kosodrevinou.
    No a nakoniec “národné parky”: naschváľ v úvodzovkách, pretože ako autor správne poznamenáva, žiadne národné parky na území s umelo vysadeným lesom vyhlásené byť nemôžu! – viď definície na stránkach Medzinárodnej únie ochrany prírody – iucn.org.

    • Pavol Timko says

      Kde vysádzajú zmiešané lesy (bohužiaľ, s jedľami je to poslabšie), tam patrí lesníkom chvála. Ale v drvivej väčšine opäť vidím vysadené jednogeneračné smreky. Strávim v prírode vyše 100 dní v roku, tak vidím fakt veľa. Viacero ochranárov z ŠOP mi rozhorčene povedalo, že vidia to isté a ťukajú si pri tom na čelo.

      Aj keď tradíciu smrekových monokultúr založili predkovia, ich pravnuci – lesníci sa často zanovito držia rovnakého bludu, aktívne terorizujú prírodu a tvrdo sa dožadujú výrubov aj v rezerváciách, lebo tie podľa nich ohrozujú ich plantáže. Tých 1,6 milióna na zbytočnú reklamnú kampaň len podčiarkuje tú spupnosť.

      V prírode je bežné, že polom zhorí, potom pohnojí pôdu popol. Väčšinou však nezhorí a už čoskoro sa popadaných kmeňov zmocní mach, huby..

      Vyžínanie je zjavne márne, tá fotka je urobená predvlani, teda na holorube nevyrástol nový les ani 15 rokov po kalamite. Hovoril som o tom so štátnym ochranárom a potvrdil mi, že tam eviduje už niekoľko márnych pokusov o udržanie sadeníc pri živote. Ako protiklad mi rovno uvádzal prirodzenú obnovu lesa v Tichej doline a Nefcerke.

      Tie národné parky vyhlásili v minulom režime, za mňa ich môžeme pokojne aj zmenšiť, ale chrániť naozaj. Hlavne nech sa už konečne zastaví šialenstvo s monokultúrami.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>