V predchádzajúcom článku sme si dopodrobna popísali mechanizmus: Ako sa seje nenávisť.
Hovorili sme o tom, že určitá skupina ľudí môže byť naočkovaná, aby niekoho odsudzovala a nekriticky prijímala o niekom negatívnu predstavu. Kolektívnemu odsudzovaniu nejakej inej skupiny nahráva, bohužiaľ, aj túžba ľudí patriť do nejakého spoločenstva. Na tom v princípe nie je nič zlé, veď vytvárame skupiny kvôli rozumnej spolupráci. Spolu dokážeme veci, ktoré by jednotlivec nikdy nedokázal. Ani najgeniálnejší futbalista sa nepresadí sám proti treťoligovým hráčom, ak dodržia jedinú vec – budú hrať ako tím. Nuž, a patriť do nejakej skupiny je spojené so spoločným myslením, zdieľaním hodnôt, spoločnými znakmi (napr. zástava, bojové farby, uniforma) atď.
Aj keď vďačne patríme do nejakej skupiny, často si neuvedomujeme, že nad akoukoľvek ľudskou skupinou je ešte jedna nadradená skupina a tou je ľudstvo samotné. To si však vyžaduje určitú uvedomelosť, lebo košeľa je vždy bližšia ako kabát. Je omnoho ľahšie vášnivo podporovať svoje športové mužstvo, ako si neustále spomínať, že nad tým všetkým má ešte dominovať humanizmus, fair play a láskavosť. Úsmev, rešpekt, uznanie a zaručenie dôstojnosti, to sú univerzálne princípy a prejavy, ktoré sú spoločným menovateľom všetkých ľudí. Iba malá menšina je oddaná zlu, väčšina má dobré úmysly, aj keď je schopná prechodne dopúšťať sa zlého.
Humanizmus je prirodzená vec
Veľa ľudí si neuvedomuje, že humanizmus je priamo spojený s faktom, že sme všetci súčasťou človečenstva. Náklonosť k ľuďom, súcit, to je čosi úplne prirodzené. Avšak môžeme povedať, že láskavosť a prejavy priateľstva nie sú vždy vítanou vlastnosťou. Ale opýtajme sa rovno – komu to vadí?
Diktátori, vojvodcovia, ktorí viedli agresívne vojny, sa snažili pestovať kult nenávisti, lebo láskavosť a humanistické postoje by automaticky vyvolávali u vojakov pochybnosti. Velenie nikdy nechcelo mať z vojakov samostatne mysliace bytosti, bajonet sa ľahšie používa s pocitom nenávisti, aj preto vládcovia vedome používali propagandu, ktorej princípy ste si mohli prečítať v predchádzajúcom článku.
Vojny bývali nehumánne a krvavé už od praveku. Prečo sú moderné konflikty vražednejšie? Tých dôvodov je viac, ale jeden z nich súvisí s psychológiou toho, kto používa zbraň. Chladné zbrane (napr. meče) vyžadovali, aby sa útočiaci vojak pozeral do očí svojej obete a vnímal jej utrpenie. Bohužiaľ, mačety boli použité ešte celkom nedávno v Rwande, lebo sfanatizovaný dav môže úplne zaslepene vraždiť v každej dobe. Ale až so strelnými zbraňami sa dosiahla – jednak väčšia efektivita zabíjania – a s rastúcou vzdialenosťou sa vojaci ľahšie vyrovnávali s tým, čo spôsobovali, najmä ak to boli branci povolaní do armády, často proti svojej vôli.
Pre niekoho sa budú nasledovné riadky javiť ako bizarná úvaha, ale je veľmi pravdepodobné, že aj plynové komory vo vyhladzovacích táboroch vznikli okrem iného preto, že navzdory masívnej antisemitskej propagande, nemeckí vojaci sa nevedeli vyrovnať s vraždením žien a detí. Rumbulský masaker ukázal, že ozbrojené sily sa nevedia vysporiadať s takýmito popravami ani vtedy, keď do nich rekrútovali agresívnych primitívov a fanatických antisemitov a zvyšovali im guráž alkoholom.
Plynové komory boli zámerne konštruované tak, že obsluha na obete nepozerala, vhodili Cyklón B do príslušnej šachty a mŕtve telá potom z komory odnášali do krematória židovskí väzni. Strojcovia tejto mašinérie smrti si uvedomovali, že nemôžu ani u esesákov prekračovať isté medze a s chladnou vypočítavosťou zobrali do úvahy aj prirodzený sklon bežného človeka k humanizmu a väčšina zabíjania sa odohrala bez toho, aby jednotky SS museli použiť zbraň.
Toto by si mal dobrý človek uvedomiť a vziať to ako varovanie. Inteligencia negarantuje cnosti. Ak je niekto plný zloby, potom jeho inteligencia môže napáchať omnoho väčšie zlo. Vysoké IQ vôbec nemusí znamenať, že si nenávistný človek uvedomí, čo pácha a obráti sa k dobrému.
Autori vyhladzovacích táborov boli bez akýchkoľvek pochybností skvelí organizátori, ich postupy hraničili so zvrátenou genialitou. Ale táto schopnosť bola použitá v záujme zla a toto by malo byť vážnym mementom pre všetkých, ktorí mu budú kedykoľvek v budúcnosti čeliť.
Nebuďte naivní! Zloba si veľmi dobre uvedomuje humanizmus a osvietenosť. Zloba má tieto veci veľmi dobre naštudované a dokáže s nimi kalkulovať. Môže s humanizmom počítať pri svojich plánoch rovnako, ako počíta s vášňou, či túžbou po pomste. Ale na rozdiel od dobra, bude chcieť dosiahnuť svoje zvrátené ciele. Zloba vie použiť ľudskosť úplne rovnako, ako gazdiná, keď použije slaninku na nastraženej pasci na myši.
Dobro nerozumie zlu
Ak ste niekedy boli svedkom, ako nejakí nezbední chlapci týrali psíka, možno ste museli odvrátiť zrak a nijako ste nevedeli pochopiť, čo bolo motívom ich správania. Možno vo vás vzkypela žlč a nechýbalo veľa a rodičia tých chlapcov by o pár dní stáli nad ich otvorenými hrobmi. Dokázala by vás premôcť tak strašná zlosť, že by ste urobili niečo, čo by ste potom neskôr úprimne oľutovali?
Nejdem tu teraz rozoberať, akých čudných démonov skrýva v sebe človek, na to sú určite povolanejší autori. Ale ak chcete žiť v relatívnom bezpečí, potom by ste mali prestať odvracať zrak a začať so záujmom študovať zlo. Je to niečo, s čím sa normálny človek nedokáže ľahko vyrovnať. Zlo je ako lovec, ktorý má na muške dobrých ľudí. Hrozí, že sa dostanú do jeho pazúrov, či už ako obete, alebo páchatelia.
Teraz nemám na mysli zlo, ktoré dokáže každý človek spáchať opomenutím, chybou, omylom, či nejakým náhlym pominutím mysle. Nikto nie je absolútne dobrý a imúnny pred zlými rozhodnutiami a činmi, ale pod skutočným zlom chápeme chladné kalkulácie, či už z dôvodu nenásytnej materiálnej hrabivosti, alebo činy spáchané pod vplyvom trvalej nenávisti a pretrvávajúce porušovanie Zlatého pravidla (= nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe).
Vedieť sa postaviť zlu, to vyžaduje silu, predovšetkým duchovnú pevnosť. Lenže teraz nehovoríme len o statočnosti, ktorú treba mať, až budete pred stokilovým vagabundom chrániť prepadnutú babičku.
Hovoríme o sile, ktorú potrebujeme, aby sme neskĺzli k nenávisti, keď nás niekto vyprovokuje. Démona pomsty máme všetci v sebe. Nikdy by sme sa pri obrane nemali nechať vyprovokovať urobiť niečo, čo prekračuje intenzitu útoku. Celé dejiny ľuďstva sú plné narastajúcich kolotočov úderov a odplaty, kde už nikto nedokáže vysvetliť, kde to všetko začalo.
Ako bojovať so zlom
Jeden z najlepších príkladov na pochopenie tejto témy je kľúčová scéna z filmu Gándhí. Po skončení britskej nadvlády sa medzi moslimami a hinduistami rozpútalo násilie, ktoré neskôr viedlo k odtrhnutiu Pakistanu. Gándhí reagoval na násilie protestnou hladovkou a vyhlásil, že neprestane, kým sa ľudia neprestanú vraždiť. Keď mu už hrozila smrť, jeho autorita nakoniec zvíťazila. Situácia sa pod morálnou silou Gándhího začala upokojovať. Pri lôžku mu stál moslim – budúci prezident Pakistanu a vodca hinduistov sa tam dostavil tiež, hodil na zem zbrane so slovami: Tu sú hinduistické meče, sľubujem! Na to Gándhí odvetil:
“Choď. Choď, nech je Boh s tebou.”
Potom však vybehol zo skupiny zúfalý muž, hodil na Gándhího chlieb a povedal:
“Jedz! Jedz! Ja pôjdem do pekla, ale nie s tvojou smrťou na svedomí!”
“Iba Boh rozhoduje o tom, kto ide do pekla.”
“Zabil som dieťa. Rozrieskal som mu hlavu o stenu.”
“Prečo?”
“Oni zabili môjho syna. Môj chlapec! Moslimovia zabili môjho syna.”
“Ja poznám cestu z pekla. Nájdi dieťa. Dieťa, ktorého matka a otec boli zabití. Malého chlapca, asi takto vysokého. Vychovaj ho ako vlastného. Len sa uisti, že je to moslim, a že ho vychováš ako moslima.”
Berte tento príklad ako prvú lekciu toho, ako sa víťazí nad zlom. Chce to súcit, vcítenie sa do „tých druhých“, humanizmus a veľkosť.
Nabudúce si prezradíme viac. Pokračovaním tohto seriálu je článok Ako sa chystá pogrom.
Pridaj komentár