Keď ide o všetko

Chcel by som sa podeliť o jeden veľmi intenzívny zážitok – udalosť, ktorá sa odohrala takmer presne pred tridsiatimi rokmi. Nezvykol som sa tým chváliť, spomenul som to len úzkemu okruhu ľudí, možno ma všetky tie roky odrádzala myšlienka, že by sa ten príbeh mohol chápať ako nejaká forma sebaprezentácie a na to som naozaj nemal chuť.

Ale pred časom som zopár detailov spomenul kamarátovi a ten mi povedal, že by som to mal vyrozprávať, lebo iba mizivé percento ľudí niekedy malo možnosť zažiť záchranu iného človeka a nie je dôvod upierať im príbeh vyrozprávaný z prvej ruky.

Všetko sa odohralo pravdepodobne v lete 1985, kedy som vzal svoju nastávajúcu a mladšieho brata do Ivanky pri Dunaji, kam sme sa išli kúpať na jazero nazývané Šutrovka. Bolo vrcholné horúce leto, na brehoch bol neobyčajný nával ľudí, ktorí si prišli užiť víkend pri vode, auto sme museli zaparkovať naozaj ďaleko na štrkovej príjazdovej ceste.

Keď sme prišli k jazeru s osuškami pod pazuchou, museli sme sa prepletať pomedzi opaľujúci sa národ, ledva sme si vybrali miesto, kde zložíme veci, keď som už podišiel až k vode. Asi to všetci poznáte – v horúčave sa túžite ochladiť, ale keď som vošiel po lýtka do vody, chladivá voda ma v prvej chvíli odradila. Okúňal som sa a nejako sa mi odnechcelo ponoriť do vody celé telo.

Zadíval som sa na trojicu mladých ľudí len pár metrov odo mňa, chlapec a dievča stáli po pás vo vode otočení chrbtom k brehu. Ďalší chlapec (alebo možno už mladý muž) stál tvárou k nim, dno muselo byť dosť strmé, lebo hladina mu siahala pod pazuchy. Rozprávali sa a na niečom sa smiali, keď chlap urobil krok-dva dozadu. Ako keby stratil rovnováhu a ustúpil dozadu, kde rástla hĺbka. Hlava zmizla pod vodou, no stále bol k dvojici kamarátov tak blízko, že stačilo natiahnuť ruku a chytiť ho.

Trochu som spozornel, z reči dievčiny som vyrozumel, že chalan si z nich už predtým robil žarty a “topil sa”. Počul som ju povedať: “On sa teraz hádam naozaj topí!” Nástojčivosť jej hlasu ma donútila obzrieť sa okolo seba, ako keby som sa chcel spýtať: “Aj vy ste to videli???” Ale rýchlo som si všimol, že zmiznutie chlapa pod hladinou nikto okrem jeho kamarátov nezaregistroval. Otočil som sa k mojej žienke a k bratovi – “Videli ste to?! Presne tu pred chvíľou zmizol ten chlap pod hladinou!” – ale zavrteli hlavou, pozerali sa v tej chvíli niekam inam. Ešte raz som sa pozrel na pár mladých ľudí, ktorých kamarát zmizol pod hladinou, či podniknú niečo na jeho záchranu, ale okrem rastúcej hrôzy a paniky som nevidel ani najmenší impulz niečo urobiť. Obzrel som sa na breh, kde sa na dekách a nafukovačkách nachádzali desiatky, možno až stovky ľudí, ale nikto nedal najavo, že by si čokoľvek všimol.

Ako som tam stál vo vode do pol lýtok, ešte stále v tom rozpoložení, že som si nie istý, či sa mi chce ísť do tej studenej vody, mi náhle došlo, že ak okamžite neskočím do vody, chalanisko je zrejme odsúdený na smrť. Na mieste, kde zmizol, sa na vlnkách ešte stále hojdali drobné bublinky, jediná stopa, ktorá po ňom zostala. Pokúšal som sa zafixovať to miesto, odhadnúť kde by sa mohol pod hladinou nachádzať, s hlasným čvachtaním som sa rozbehol popri brehu a skočil som hlavičku za ním.

Strach

V zlomku sekúnd sa udialo neuveriteľne veľa vecí. V prvom rade ma prekvapilo, že nevnímam chlad vody. Nie že by som ju necítil na pokožke, ale úplne chýbali tradičné pocity, ktoré mávame, keď so zaťatými zubami zápasíme s chladom pri ponáraní sa z 35 stupňového vzduchu do 22 stupňovej vody. Nič. Žiadne nepríjemné pocity. Vlastne mi zmizol z dohľadu takmer celý svet. Mal som ako keby tunelové videnie, prestal som vnímať širšie okolie, pred mojimi očami sa objavila zelenomodrá voda, dohľadnosť v nej bola možno meter a pol, potápal som sa ku dnu, kde som hľadal náznak života. V ušiach mi pri skoku do vody urobilo iba “žblnk” a potom zvuky zväčša zmizli, až na čudný tupý vnem v ušiach, do ktorého som vnímal len slabunké – “ts, ts, ts, ts” – ako mi vo svete pod hladinou srdce tlačilo krv do ciev.

Keď sa ma opýtate, či som sa bál, odpoviem, že dosť. Na mysli som mal všetky tie historky, ako sa topiaci v panike aj slamky chytá a bezohľadne sa zakvačí do svojho záchrancu a obaja sa biedne utopia v temnejúcej hĺbke jazera. Aby bolo jasno, nedostal som nikdy výcvik na záchranu topiacich sa. Vlastne som ani nikdy nebol veľký plavec. Dnes už neviem povedať, prečo som tak rýchlo opustil plavecký krúžok, ktorý existoval popri našej základnej škole, kde som ako osemročný absolvoval niekoľko tréningov, ale asi som sa nedostal za lekcie splývania. Teraz, keď išlo o všetko, som tak akosi ľutoval, že som sa plávaniu nevenoval viac. Na druhej strane som v tom čase intenzívne športoval, venoval som sa horolezectvu a bol som dvadsaťročný mladý chlap, ktorý sa blíži k vrcholu fyzických síl.

Ale keď niekto tvrdí, že sa v takej chvíli nebojí, podľa mňa nehovorí pravdu. Nech už je to akokoľvek, potápal som sa do hĺbky a plný obáv som vyzeral nejaký náznak prítomnosti zmiznutého mladíka. Zdalo sa mi, že musí byť práve tu.

Začal mi dochádzať kyslík v krvi, otočil som sa k hladine a keď sa opäť objavilo modré nebo, dychtivo som nabral do pľúc vzduch. Pred očami sa mi zjavili tí nešťastníci, ktorí topiacemu sa robili dovtedy spoločnosť. Dievča si držalo na ústach zalomené ruky, myslím že som nič nepovedal, postavil som sa, otočil a opäť skočil do vody. Keď sa človek poriadne nadýchne, tak ho vzduch dosť vynáša nahor, musel som zaberať nohami aj rukami, aby som nabral hĺbku. Mať otvorené oči pod vodou je zvláštny pocit, jednak voda bola mierne mútna a jednak človek nie je ryba, teda pod vodou až tak dobre nevidí.

Opäť som sa vynoril. Na brehu trochu nastal rozruch, neviem, či ľudí zalarmovala kričiaca dievčina, myslím, že som aj ja volal, aby mi išli s hľadaním utopeného pomôcť. Zorientoval som sa, otočil pripravený opäť skočiť do hĺbky, keď som periférnym videním zbadal skočiť do vody môjho vtedy desaťročného brata. K mojim starostiam pribudla ďalšia. Aj keď bol výborný plavec a veľa času trávil v bazéne, predsa len bol iba taký chlapček a oňho som sa bál ešte viac. Skočil som opäť do vody a potápal sa hlbšie ako kedykoľvek predtým, až som pocítil bolesť v ušiach. Ale bolo to zatiaľ márne.

Úroveň nevyhnutnosti

Opäť som sa vynoril, na brehu pribudlo pár zvedavcov. Uvedomil som si v tej vypätej chvíli jednoduchý fakt. Väčšina ľudí nepodnikne nič. Väčšina očakáva, že niekto prevezme zodpovednosť, niekto sa už predsa postará. Je jedno, že ste obklopení desiatkami, ba až stovkami ľudí, iniciatíva je veľká vzácnosť.

_mg_2314Zrak mi padol na potápačské okuliare na cudzej deke hneď pri vode. Vybehol som von a spýtal som sa, či si ich môžem požičať. Bola to rečnícka otázka, vzal by som si ich bez ohľadu na odpoveď, ale chlap mi ich ochotne podal a ja som si ich rýchlo nasadil na oči a nos.

Ďalší skok do vody. Predtým som videl vľavo, ako môj braček skákal ďalšiu rybičku v snahe objaviť nezvestného. Až s odstupom času mi dochádza, že tam boli zástupy ľudí, ale okrem desaťročného chlapca nepomohol nikto. Všetko sa to odohrávalo v obrovskom vypätí a tempe, bolo neuveriteľné, ako intenzívne mi pracovala myseľ. Koľko minút je tam dole? Ak som sa ja už potreboval nadýchnuť štyri krát, koľko síl má ešte ten mladík niekde dolu? Dochádzalo mi, že už nemôže byť pri sebe, rýchlo mi prebehlo hlavou, že ak ubehne viac ako 5 minút, záchrana už môže prísť neskoro.

Ako ubiehal čas, stále viac som si uvedomoval, že teraz ide o všetko. Aj keď som neprestal vnímať svet okolo seba, vytesnil som z neho všetky nepodstatné faktory. Mal som pred sebou len vodu, záznam miesta, kde nešťastník zmizol pod hladinou, pomyselnú mapu miest na dne, ktoré som už prehľadal, zväčšujúci sa okruh, kde by ešte mohol byť a nastal ešte jeden zvláštny okamih. V stave úplného sústredenia sa ako keby vypli akékoľvek emócie. V rastúcej úrovni nevyhnutnosti som metodicky prehľadával dno, už som necítil strach, opustili ma pochybnosti a naplnilo ma pokojné vedomie, že utopeného chlapa nájdem.

Nemé oči

Potopil som sa hlbšie ako kedykoľvek predtým, voda bola kalná a nedalo sa v nej dovidieť ďalej ako na pol metra. Bolo to ako v najhustejšej mysliteľnej hmle, keď sa mi tesne pred sklom potápačských okuliarov objavili otvorené oči. Tvár mal otočenú ku mne, vlasy mu viali, ústa otvorené a oči s obrovskými zrenicami mali prázdny výraz. Nehýbal sa, ležal na dne na bruchu. V tom zlomku sekundy mi došlo, že keď klesal, zradilo ho prudko klesajúce dno štrkoviska, stratil orientáciu, bojoval až do konca, ale tým pohybom klesal stále nižšie, nižšie a rozvíreným sedimentom sa ukryl v kúdole nepriehľadnej vody.

Keď si to celé vybavujem, ako keby som ani nebol v tele, ale díval som sa na to s odstupom, videl som vlastnú ruku, ako schmatla vlasy. Potiahol som. Je to zvláštne, ale až na prvý zlomok sekundy, kedy bolo treba udeliť telu hybnosť, sa s ním manipulovalo úplne ľahko. Voda nadnáša, tak som sa len odrazil od dna a stúpali sme k svetlu.

Na hladine stačilo pár temp, kým som sa mohol postaviť na štrkové dno a zdvihol som ho držiac stále za vlasy, tvárou dolu. Videl som, ako mu cez otvorené ústa vyteká voda. Dobre, to budeme potrebovať. Rozhliadol som sa, jeho kamarátka stála po členky vo vode a ešte stále spínala ruky k tvári, ako keby skamenela. Na brehu bol zväčšujúci sa hlúčik ľudí, vytreštenými očami sa na nás pozerali. Spokojne som skontroloval brata, čo práve vyliezal z vody a postavil sa k mojej žienke. Dovliekol som bezvedomé telo až k brehu, tam som ho otočil tvárou k nebu. Nemé oči, modrofialové pery, hlavu som mu dal do záklonu a šmaril som už nepotrebné potápačské okuliare na breh. Siahol som chlapovi na krk a nahmatal som pulz. Výborne, srdce ho ešte nezradilo, o to ľahšiu budeme mať robotu. Nazrel som mu do úst, jazyk nemal zapadnutý a voda už predtým vytiekla. Boli sme ešte v jazere, len zaklonená hlava sa mu dotýkala mokrého brehu, zapchal som mu nos a celou silou som mu vdýchol do úst.

Bol to zvláštny, mokrý, studený dotyk a prekvapilo ma, ako ľahko som mu nafúkol hrudník. Nikdy nezabudnem na ten charakteristický zvuk životodarného vzduchu do pľúc. Ešte dvakrát som to urobil, keď som si uvedomil niečo, čo by tu nemalo byť – áno, alkohol. Z chlapíka razil alkohol, čo mi trochu objasnilo, ako a prečo sa celý incident odohral.

Vtedy k nám do vody zostúpil z brehu človek so slovami: “Som lekár.” Pozrel som sa naňho, namiesto bieleho plášťa a stetoskopu mal na sebe len zelené plavky, ale uveril som mu a povedal iba: “Má hmatateľný pulz.” Štyria chlapi vyniesli nešťastníka na trávu, lekár ešte asi trikrát vdýchol a mladík začal dýchať sám. Stále v bezvedomí, ale bilo mu srdce, dýchal a zatvoril oči. Rozhliadol som sa, ešte stále mi búšilo srdce, ale pomaly som sa aj ja vracal do reality. Opýtal som sa, či niekto volal sanitku. Dnešným čitateľom treba pripomenúť, že v tom čase neexistovali mobilné telefóny. Ešte raz som sa opýtal: “Išiel niekto volať sanitku? Nejdete niekto zavolať sanitku?” – ale odpoveďou boli len neúčastné pohľady.

Ak si ho vylovil, tak volaj aj sanitku

Od ženy (vtedy ešte priateľky) som si vypýtal kľúče od auta, obul som si sandále a utierajúc sa osuškou som utekal k zaparkovanému autu, čo mohlo byť vzdialené najmenej dvesto metrov. Bol to na tie časy “športiak”, otcova Škoda Rapid 130R, tak som naštartoval a kľučkoval pomedzi hlboké výmole štrkovej cesty, až som sa dostal medzi domy. Zbadal som jeden, ku ktorému viedlo na strechu typické telefónne vedenie, zaškrípali brzdy a vbehol som cez drevenú bráničku dnu. Pes štekal a stála tam vo dverách gazdiná v klasickej modrej silonovej zástere, nástojčivo som žiadal telefón, že treba volať sanitku. Otec, ktorý bol lekárom, ma naučil používať núdzové číslo záchranky 444 44 a po dvoch zazvoneniach zdvihla operátorka. Teraz už pokojne a vecne sme hovorili o tom, čo sa stalo, že postihnutý dýcha, ale je v bezvedomí. Poďakoval som sa domácej pani, vrátil sa k autu a na pláž.

Mladík ležal v stabilizovanej polohe, pod kontrolou lekára, prikrytý osuškou. Teraz som pocítil prvý krát niečo ako únavu. Sedel som na deke, vnímal som nenápadné pohľady ľudí okolo mňa, ktoré však rýchlo uhli, keď som ich opätoval. Pozeral som na ležiaceho chlapa, oddychoval som a všimol som si, že na rozdiel od iných tropických dní, ľudia si dnes netrúfali odplávať do hlbokej vody, ako keby v hlbočine striehol nejaký žralok. Rodičia držali deti nakrátko, len môj brat už opäť vyčíňal v jazere, ako keby sa nič nestalo.

Sanitka prišla za menej ako 20 minút, mladého muža naložili na nosidlá a odniesli do legendárnej Škody 1203. Prekvapilo ma, že sa nikam neponáhľali a pomerne dlho ho ošetrovali na mieste. Lekárka ma vyspovedala ohľadom prípadu, ako dlho bol pod vodou, poznačila si fakt, že nedošlo k zastaveniu srdca. Chlapec na ležadle dostával ako keby epileptické záchvaty, ale zdalo sa mi, že je oňho dobre postarané. Jeho kamaráti poskytli záchranárom jeho údaje, poviem len toľko, že to bol Ján Š. z Gočova, z ktorým som sa už nikdy nestretol (ale nedávno som využil výhody internetu a chlapa s takým menom som v Gočove našiel, no netuším či je to on a či teda prežil). Len jeho kama-ráti si pýtali na mňa kontakt a ďakovali mi za to, že som ho vylovil z vody.

Čo som sa naučil

Zvyšok dňa pri jazere nestál za nič. Vody som si užil až-až, nejaký čas sme vylihovali na pláži, sanitka odišla, ľudia stále na mňa zízali ako keby som vystúpil z vesmírnej lode. Nanajvýš sme sa trochu v horúčave ovlažili a išli sme domov. Boli sme ticho, po tom nesmiernom vypätí sa mi zdali akékoľvek slová banálne a málo výstižné.

_mg_2316

Naučil som sa, že veľká väčšina ľudí zachová pasivitu ešte aj vo chvíli, keď ide o všetko. Ak aj niekto uvažuje nad tým, že niečo podnikne, rýchlo sa vzdá v okamihu, ak už koná niekto iný. Neviem čo by sa stalo, ak by som tam nebol a nevidel na vlastné oči, ako ten Jano zmizol kamarátom pod hladinou. Možno by sa strhol krik a keby sa nikto nepodujal na záchrannú akciu, možno by v sebe našiel ochotu konať iný “plavčík”.

Začal som chápať vyjadrenia ľudí, ktorí prekonali krajné situácie a hovorili o tom, že – “nepodliehali nijakým emóciám, vnímali len nevyhnutnosť splniť povinnosť a dosiahnuť cieľ”.

Nie je pravda, že človek v takýchto situáciách nepociťuje strach. Aspoň ja som ho mal viac ako dosť. Ale zvíťazila nevyhnutnosť. Keď som sa už pustil do akcie, strach (ako emócia) išiel nabok. Viem si predstaviť, že to boli jeho kamaráti, ktorí prežívali ukrutný strach.

Myslím si, že ľudia by sa mali mentálne pripravovať na krízové situácie a mať jasno v tom, čo by za určitých okolností urobili. Každý by mal vedieť poskytovať prvú pomoc. Neviem to celkom vysvetliť, ale odjakživa som si predstavoval rôzne kritické situácie a čo by som vtedy urobil, vrátane prípadu, keby sa niekto topil. To mi veľmi pomohlo.

Tiež sa domnievam, že by sme mali menej vodiť ľudí za ručičku a naučiť ich postarať sa o seba a svojich blížnych za akýchkoľvek okolností. Je to neznalosť, ktorá berie ľuďom najviac iniciatívy. To zároveň znamená, že masy podliehajú rôznym “vodcom” a hochštaplerom, ale to sme už v inej téme.

Za seba poviem, že v živote som síce urobil veci, ktoré si cením viac ako túto záchranu, no zároveň táto spomienka patrí k tomu najlepšiemu, čo som zažil. Mám pocit, ako keby som žil najmenej dva životy. Dúfam, že tento príbeh niekoho inšpiroval, to je totiž ten hlavný dôvod, prečo som sa rozhodol ho napísať.

Asi treba povedať, že ak niekomu zachránite život, neznamená to, že máte za odmenu čakať vy sami pomoc, keď ju budete potrebovať. Nie, takto to nefunguje, prečítajte si, čo som napísal vyššie. Za odmenu dostanete niečo celkom iné. Za prvé, máte v spomienkach niečo veľkolepé, čo vám nikto nezoberie. Za druhé – hovorí sa, že kto zachráni človeka, ten zachráni celý svet. A to je tá skutočná odmena za záchranu – svet je o niečo lepším miestom.

Je to aj môj svet.

Comments

  1. milanpu says

    Veľmi mám rád takých ľudí ako ste Vy , lebo sú svetielkom sveta a akosi vždy aj autentickí. Prirodzená schopnosť pomáhať nie je náhodná, je súčasťou dobrého človeka, ktorý koná priamo, bez vypočítavosti. Nečaká nikdy na povely a ani na odmenu, nepotrebuje sa tým zaoberať. Nezachránil som síce nikomu život, aspoň nie takto priamo, ale pomohol som viackrát i v núdzi a ťažkej situácii. A poznal som vnútorné oslobodenie, zvláštnu radosť, ktorá ma prekvapila. Dostavila sa síce neskôr, ale vedel som, že je príčinou mojej pomoci. A človeka to vždy poteší i pri spomienke. Nuž, myslím si, že naučiť niekoho nezištne pomôcť sa nedá, ale dá sa ukázať príklad. A ten buď prebudí lásku v druhom alebo ho ponechá chladným. S tým však nič neurobíte. Buďte šťastný!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>