Načo je cirkev

Keď som nedávno nocoval na lúke v horách, pozeral som na hviezdnaté nebo a monumentálny pohľad na jagavé vzdialené svety ma premohol. Díval som sa na hmotný svet a predsa to bol skôr spirituálny zážitok. V takých chvíľach sa nedá neprecítiť odveká otázka – kde sa to tu všetko vzalo? Ako to tu vzniklo? Poznám teóriu veľkého tresku. Študoval som kadečo o fyzike, o záhadnom počiatku všetkých vecí, ale to ešte nijako nevysvetľuje, prečo to všetko vzniklo. Môžeme hovoriť o tom, aká je to všetko náhoda, ako sa nejakým čudným spôsobom vytvorili všetky tie zlúčeniny potrebné pre život, ako sa potom pospájali do špirál DNA, v ktorých je naprogramovaný každý organizmus, ako sa to nejakou náhodou dokázalo reprodukovať aj vyvíjať, ako vznikol ekosystém umožňujúci prežitie, či dokonca civilizáciu mysliacich bytostí. Predstava, že v tom nemá neviditeľné prsty nejaká spirituálna podstata, niečo nehmotné, nejaká nehmatateľná príčina, mi pripadá strašne absurdná.

Mesiac

Má to byť len hmota, energia a náhoda. Prepáčte, ale toto od vás “nekúpim”.

Nejdem sa teraz prieť o to, či svet stojí na pancieri korytnačky, alebo ho Boh stvoril za sedem dní. Vo všeobecnosti si myslím, že mnohým religióznym hnutiam škodí práve to, že ktosi sa snaží o doslovné prijímanie posvätných textov, ale vlastne nechcem zasahovať do náboženského cítenia kohokoľvek, hoci právo na svoj náhľad má skutočne každý, vrátane mňa. Nakoniec, aj viera, že neexistuje nijaký spirituálny svet, je len ďalšia viera.

Tak, ako som hľadel tej tmavej noci na hviezdy, ležal som v spacáku a cez otvorený stan obdivoval nebo, tak sa možno v tej istej chvíli na rovnakú oblohu pozeral niekto iný. Možno tomu človeku chodili hlavou rovnaké myšlienky. Kde sa to tu vzalo? Čo alebo kto stvoril tento svet?

Od okamihu, keď mysliace bytosti začali uvažovať nad takýmito otázkami, mohli mať (a aj mali) potrebu o tom hovoriť. Nie je ľahké sformulovať to, čo človek cíti ohľadom vecí stvorenia, či vzniku vesmíru. Je ťažké budovať nejakú myšlienkovú konštrukciu toho, čo o vesmíre vieme, alebo sa domnievame, že vieme. Nemusí byť jasná tá čiara, ktorá znalosť delí od viery.

Vedieť a veriť, to už spolu tvorí celé vedomie.

Ja môžem pozorovať jablko padajúce zo stromu, môžem to nejako objasniť a môj opis presne vystihuje, ako to celé funguje. Potom so značnou presnosťou niečo viem. Ale to, ako ten celý vesmír vznikol, prečo som ja mysliaca bytosť, načo som sa v tomto vesmíre ocitol, to už bude viac o viere.

Duchovná podstata človeka

Ľudia chcú vyjadrovať svoje pocity o týchto veciach. Chcú sa o tom rozprávať. Kedysi dávno videli udrieť do stromu blesk a povedali, že za tým bude Perún, Zeus, či nejaké iné božstvo. Nevedeli to presne vysvetliť, ale zaujímal ich vlastný osud a budúcnosť. Do akej miery ovládali svoj život z vlastnej vôle a do akej miery tu boli sily, ktoré ovládali chod vesmíru, to nepotrebujeme teraz rozsúdiť. Ale vieme, že ľudia o tom vytvárali svoje predstavy a chceli o tom hovoriť.

Ľudia majú rôzne skúsenosti s vlastnou spiritualitou. Veľa ľudí to vníma tak, že ich podstatou ich bytia je akési “ja”, niečo, čo nazvete duch, duša, čosi, čo má telo, myseľ a všetky tieto závratné veci. Ste schopní robiť rozhodnutia, predvídať, či dokonca prejavovať telepatické schopnosti. Môžete si niečo veľmi želať, potom v tej veci niečo urobiť, alebo len čakať, až sa to vytúžené stane. Vtedy viete, že to “ja”, to duchovné “čosi” vie prelínať svoj život s inými duchovnými bytosťami, či dokonca s prozreteľnosťou, Bohom – volajte to ako chcete.

Možno ten duch sídli kdesi v smrteľnej schránke, uprostred hlavy, možno sa občas dokážete povzniesť nad vlastné telo, ako to napísal Reinhold Messner pri opise udalostí na Nanga Parbate, keď sa takmer zabil a povedal si, že takto to predsa nemôže skončiť a potom sa duch opäť zmocnil tela a on kráčal ďalej, aby o tom zanechal posolstvo. Ja sám som robil horolezectvo a až dlho potom som si uvedomil, že najsilnejšie okamihy z najťažších lezeckých ciest mám spojené so spomienkou, kde sa pozerám na vlastné telo zhruba meter za hlavou. Podobné vnemy som mal aj v okamihoch veľkého šťastia. Možno je to pre nás prirodzené a radi sa štveráme na vysoké kopce, lebo pohľad zhora na svet, je pre bytosť vlastne prirodzený.

Možno toto pre čitateľa nie je nič nové, kým niekto iný zas opovržlivo povie, že tu drístam a trepem bludy. Nech je to akokoľvek, ľudia sa potrebujú stretnúť a hovoriť o tom. Myslím si, že to všetko začalo v nejakej jaskyni, kde pri ohni pozerali ľudia bázlivo na hviezdy a opatrne formulovali svoje spirituálne predstavy. Neskôr sa stretli v dome, ktorý bol vyslovene postavený za účelom zdieľania nejakej religióznej filozofie, ako inak by ste nazvali lásku k múdrosti, ktorá sa formulovala ohľadom duchovnej existencie?

Čo je to cirkev

Cirkev

Takýto dom sa v gréčtine volal kurikon. Slúžil na stretnutia ľudí, ktorí tam najprv možno debatovali o tom, ako to vlastne bolo so stvorením sveta, neskôr už mala komunita určitú zhodu o tom, ako funguje tento vesmír pod vládou božstva. Slovo kurikon sa prenieslo do mnohých jazykov, Nemci mu hovoria Kirche, Briti Church a u nás je to cirkev. Ehm, vlastne v tom máme zmätok, lebo v iných jazykoch je pre cirkev a kostol použité to isté slovo.

Ak sa stretnú dvaja ľudia pod palmou pri tichomorskej lagúne a dohodnú sa, že svet stvoril Puka-Puka a prikázal podeliť kokosové orechy rovným dielom, potom už hovoríme o cirkvi. Je pravda, že príslušníci niektorej cirkvi majú sklon byť menej tolerantní a súčasťou ich viery je to, že akákoľvek iná viera bude potrestaná večným zatratením a už len napísanie takéhoto článku je v ich očiach rúhaním, no väčšina ľudí dobrej vôle sa bude skôr usmievať a veľmi presne pochopí, o čom tu hovoríme.

Cirkev a nenávisť

Žijeme v zvláštnom svete. Poviete “cirkev” a niektorí ľudia jedným dychom dodajú slovo – inkvizícia. No keď poviem cirkev, tak si predstavujem ľudí, ktorí majú svoju predstavu o stvorení sveta, čerpajú z toho vedomia duchovnú silu a základom ich viery je láska.

Poviete “cirkev” a niekto vyhlási – vojny vedené v mene kríža! A ja v tej chvíli myslím na všetkých tých ľudí, ktorí sa ubezpečujú o tom, že sa oplatí konať dobro a prejavovať súcit.

Je veľmi moderné odsudzovať. Iste, náboženstvo v najrôznejšej podobe bolo a je zneužívané na ciele, ktoré s duchovnom nijako nesúvisia. Bolo to zneužívanie príslušnosti k nejakej skupine, bolo to využívané na “my” a “oni”. Ale pri vyťahovaní tých prehmatov v histórii sa ľahko zabúda na podstatu. Posaďte sa do chrámu a započúvajte sa do chorálu. Počúvajte majestátnu hru na organ.

Cirkev je dom, kde sa schádzajú ľudia s vedomím svojej duchovnej podstaty, hovorili o tom, alebo len nechali svoju vieru prejaviť nejakým dohodnutým spôsobom. Pre mnohých je súčasťou tejto príslušnosti aj akceptovanie nejakých pravidiel, hierarchie, či rituálov.

Nezabúdajme, že podstatou každej takejto filozofie je sloboda. Hovoríme však o slobode ducha, lebo oslobodenie fyzickej existencie ľudí bez toho, aby sme ich oslobodili od démonov vlastnej mysle, či predsudkov môže viesť ešte k horšej porobe. Nazývajte to spasením, nirvánou, oslobodením od kolobehu života a smrti, je to na vás. No prvotná myšlienka cirkvi je oslobodenie ducha, zdieľanie lásky k múdrosti, je to zvestovanie posolstva o tom, že sloboda a zodpovednosť sú rodné sestry, ktoré bez tolerancie nemajú budúcnosť.

Cirkev je dom, kde o svojej viere hovoria ľudské bytosti, hovoria o oslobodení ducha, nie nadarmo boli po celej našej planéte rôzne cirkvi, ktoré boli v nejakej dobe základom vzdelanosti, inokedy centrom tmárstva a reakcionárstva, no cirkev nikdy neboli tí hodnostári, ale v prvom rade tí bežní ľudia, ktorí hľadali odpovede na základné otázky existencie.

Niektorí ľudia vidia v kráse chrámov, bohatosti výzdoby a rúchach iba spupnosť. Ale v architektúre, maľbách a remeslenej zručnosti môžeme vidieť aj oslavu Boha, spojitosť slobody a estetiky.

Mimochodom, všimnite si ten môj výraz “niektorí ľudia”. Hovorím tu vždy o niečom negatívnom. To je tá netolerantná menšina, ktorá nenávidí každého, kto má iný názor. To sú tí, ktorí vás vidia v pekle, lebo ste sa inak prežehnali, to sú tí ktorí hovoria: “Pozabíjajte ich všetkých, však Boh už tých svojich rozozná…”

Cirkev je na to, aby ľudia mohli “pod jednou strechou” hovoriť o svojej duchovnej podstate. Aby hovorili o tom, ako sa oslobodiť z pazúrov materiálnosti. Aby mohli slobodne vyjadriť svoju vieru a aby s úsmevom niekto odpovedal – “Áno, ďakujem, takto mi tá moja duchovnosť dáva zmysel.”

Možno všetci dajako hľadáme to isté a tak dôležitým prvkom viery by mala byť tolerancia, o tom je aj nasledovné video. Veď ako môže niekto vyznávať filozofiu, ktorej základom je láska, no zároveň nenávistne gániť na každého, kto je iný?

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>