Postkoloniálna éra

Pred sto rokmi zabil atentátnik následníka rakúsko-uhorského trónu a nasledovala prvá svetová vojna. V tom čase ešte existovali impériá, ktorých územia boli výsledkom stáročného snaženia dynastií o šírenie vlastnej moci. Okrem Francúzska a niektorých ďalších krajín, ktoré boli typickými národnými štátmi,  boli ríše pozliepané z veľmi rôznorodých celkov. Typickým príkladom bolo mnohonárodnostné Rakúsko-Uhorsko, Rusko, ale aj koloniálna ríša Veľkej Británie. Vo svete v tom čase existovalo veľa napätia, Nemecko i Taliansko boli zjednotené len nedávno, odohral sa ústup Osmanskej ríše, ktorá dominovala Balkánu niekoľko storočí a z jej trosiek povstalo Grécko, Albánsko, Srbsko, Bulharsko a o niečo neskôr Juhoslávia.

Dodnes čelíme následkom veľmocenskej politiky, ktorá sa neustále riadila zásadami oslabovania potenciálnych oponentov. Jeden príklad za všetky: Bulharsko sa zbavilo aj s pomocou Ruska Otomanskej nadvlády a v roku 1878 sa mala obnoviť  monarchia približne v predchádzajúcich hraniciach (pozri obrázok vpravo). Darmo bola podpísaná mierová zmluva, vtedajšie európske mocnosti zmietli tieto snahy zo stola, lebo by sa tak veľkým balkánskym štátom cítili ohrozené. Namiesto toho sa v Berlínskej mierovej zmluve ustanovilo omnoho menšie územie, pričom značná časť etnických Bulharov sa ocitla za hranicami. Pocit nespravodlivosti ovplyvnil bulharskú politiku na ďalších 75 rokov, kedy sa stále pridávali na stranu agresívnych ústredných mocností. Čitateľovi odporúčam zamyslieť sa trochu nad týmto princípom, lebo podobné útržky histórie s obdobným priebehom by sme našli na mnohých miestach sveta.

Impériá sa o národnostné otázky zaujímali len do tej miery, do akej sa tým cítili v ohrození. Po celom svete existovali národnostne zmiešané územia, ktoré nesmierne komplikovali zriadenie národných štátov. Hranice štátov boli výsledkom nekonečných vojen o rôzne dynastické dedičstvá a národnosť bola sekundárna. Keď potom začala emancipácia národností, boli s tým veľké problémy.

Vedeli ste, že po skončení 1. svetovej vojny žilo v Československu viac Nemcov, ako Slovákov? Naštudujte si históriu odboja Írov proti Britskej korune, trojnásobné delenie Poľska, zúfalý boj pobaltských štátov proti ruskému imperializmu a úplný sud pušného prachu bol celý Balkán. Zmätky okolo Kosova, Macedónie, vojny po rozpade Juhoslávie, Krym, Ukrajina, rozbroje medzi Flámami a Valónmi v Belgicku, separatizmus Baskicka a najnovšie Katalánska, krvavé Severné Írsko, nervozita medzi Maďarskom a susedmi, u ktorých sa po Trianone ocitli jeho menšiny, to všetko sú pozostatky nedoriešených účtov, ktoré ostali otvorené z čias imperiálnych monarchií.

Kolonializmu vďačíme za mnohé svetové problémy. Typická metóda koloniálnych mocností bola zámerne narušiť hranice tradičných štátov v Afrike a Ázii, prípadne zveriť správcovskú moc nejakej dovtedy zanedbateľnej menšine. Volá sa to divide et impera. Pár príkladov za všetky:

Srí Lanka – tu Briti zverili moc tamilskej menšine, ktorých dokonca privážali z indického subkontinentu na zlosť miestnych Sinhálcov. Čo sa stalo po páde britskej nadvlády? Tvrdé vyrovnanie sa s minulosťou, útlak Tamilcov a občianska vojna, ktorá s prestávkami trvá dodnes.

Rwanda – tu Francúzi zverili moc menšine Tutsiov nad väčšinovým kmeňom Hutu. Je skoro isté, že guvernéri koloniálnych mocností živili nenávisť zámerne a je pravdepodobné, že toto jedovaté našepkávanie pokračuje dodnes. Keď sa potom v Rwande spustila najhoršia genocída od Holocaustu a na konci vraždenia vstúpili francúzske vojská ako modré helmy na územie krajiny, údajne ich najväčšia starosť bola ochrániť svojich spojencov (podnecovateľov zabíjania) a nie zabrániť bojom medzi znepriatelenými frakciami.

Arabský svet – podstatnou metódou bolo (a je) vytvárať tretiu stranu (konflikty) na územiach, ktoré nezodpovedajú historickým tradíciám. Koniec koncov, tradičné územia kalifátov rozbili ešte Osmani, proti ktorým beduínov podnecoval slávny Lawrence z Arábie. Je celkom možné, že sektárske násilie Šiítov a Sunitov sa deje za výdatnej “pomoci” USA a ich spojencov, až z toho vznikajú bizarné situácie. Assadovskú dynastiu, ktorá je tradične ruským spojencom, sa Amíci snažia zvrhnúť podporou protivládnych rebelov, ale zároveň tí istí rebeli teraz pochodujú na Bagdad a vtedy sú to už “teroristi”. Ja pravda, že sunnitský diktátor Saddám Hussejn bol dlho podporovaný USA ako protiváha znepriateleného šiítskeho Iránu, hoci v samotnom Iraku sú Sunniti v menšine. Po zvrhnutí jeho režimu zažívajú jeho súkmeňovci tvrdý útlak a nečudo, že sa bránia so zbraňou v ruke, pričom ich podporuje miestna sunnitská veľmoc – Saudská Arábia, inak najvernejší miestny spojenec USA. Pochod Sunnitov z ISIL na Bagdad privádza dokonca Irán k tomu, aby ponúkol svoju pomoc, čím je zmätok dokonaný. Kto z toho profituje? Všetci tí, čo na bojiská predávajú zbrane a tí, komu by zjednotené arabské sily mohli byť nebezpečné. Domyslite si to už sami.

Vo svete nájdeme veľa “horúcich” miest, ktoré sú pozostatkom koloniálnej politiky spred 100 rokov, keď  tresli výstrely v Sarajeve. Boko Haram a iné podobné skupiny v sahelskej zóne. Somálsko, Južný Sudán, Eritrea, Lýbia a iné konflikty v Afrike. Palestína, Izrael, Libanon, Irak a nešťastní Kurdi, ktorí sa vďaka historickým veľmocenským rošádam ocitli na území 5 štátov. Ukrajina, Kašmír, Indočína, Červení Kméri, Kórejský poloostrov, Tibet.

Problémom všetkých týchto krajín je neschopnosť ukončiť pradávnu nevraživosť. Princípu som venoval celý článok na tomto blogu a kľúčové slovo v ňom je DÔSTOJNOSŤ. Dajme si príklad z Iraku. Väčšinoví Šiíti mali prejaviť veľkorysosť k Sunnitom a nastoliť národné zmierenie podobne, ako sa o to pokúsili v Rwande. Bráni im v tom tradícia krvnej pomsty, neschopnosť rozonať nenávistných zloduchov vo vlastných radoch a najmä – rozoštvávanie zo strany superveľmocí a bývalých kolonizátorov.

Bežní ľudia by chceli mier. Nemajú chuť žiť v utečeneckých táboroch, keď vojna z ich obydlí urobila trosky, ani skončiť v hrobe, ako v Srebrenici.

Bežný človek by mal rozumieť, že svet sa točí v konflikte, ktorý sa začal v druhej polovici 19. storočia. Výstrely v Sarajeve pred 100 rokmi a dnes v Slavjansku sú súčasťou tej istej hry, morbídneho huncútstva mocných. Mali by sme chápať, ako to vzniklo, aj ako to funguje. Skrytí podnecovatelia, vojnoví kriminálnici v oblekoch a kravatách.

Iba naivka si myslí, že na Ukrajine je v práve Rusko, či USA s EÚ. Tu zohráva rolu rôznorodosť regiónov, odlišnosti, história, zákulisné hry. Aj obyvatelia majú svoje predstavy, na východe sa vskutku môžu cítiť viac zviazaní s Ruskom a v Užhorode sa zas s nádejou pozerajú na bohatú Európu, ako na priestor, kam patria. Na troskách sovietskeho impéria hľadajú národy novú identitu.

Dôležité je, aby sa stále viac presadzoval humanizmus, aby ľudia porozumeli sami sebe, svojej histórii, a aby konečne pochopili, aké bezbranné sú tie skupinky zloduchov, kvôli ktorým si toľké stáročia roztĺkame navzájom hlavy. Ale pokoj, pomoc je na ceste…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>