Referendum

Onedlho sa bude konať referendum.

Už teraz sa na mňa valia zo všetkých strán poväčšinou vyburcované vášne oboch táborov s dramatickými príbehmi, ktoré majú cielene vybičovať reakcie. Bohužiaľ musím konštatovať, že racionalita tu ide úplne bokom a kladiem si otázku, koľko toho bežný volič o tejto téme vôbec vie.

Ako obvykle idem vyzývať k umiernenosti.

Začnem úplne subjektívne:
Poznám veľmi málo homosexuálov osobne, možno sú medzi mojimi známymi aj niektorí ďalší, ale neviem to naisto. Ich orientácia jednoducho nikdy nebola téma.

Nedávno som narazil v jednom hoteli na recepčného, ktorého správanie ma iritovalo. “Máte tu nachystanú izbičku, bude sa vám určite dobre spinkať.” Hádzal po mne zaľúbené pohľady,  dával čudné náznaky a bolo to hnusné. Volajte ma homofóbom, ak chcete, ale tento typ vystupovania vo mne vyvoláva odpor. Asi by to týmto ľuďom mal niekto povedať, pravdepodobne takýmto spôsobom správania provokujú negatívne reakcie majoritnej verejnosti.
Poznám aj niektorých homosexuálov, ktorí sa takto nesprávajú. Uvedomujú si, že nie som ich “cieľová skupina”, nechajú ma na pokoji, správajú sa inteligentne a celá homosexualita vlastne v tej chvíli nie je ani téma.

Nedá mi však nespomenúť aj iný typ osobnosti. Pomerne často som narazil na ľudí, ktorí by sa dali priradiť k militantnému krídlu bigotných odporcov homosexuality (resp. čohokoľvek, čo vybočuje z bežného štandardu). Keby sme to nechali na nich, homosexualita by bola trestná, podľa nimi navrhovanej legislatívy by sa mala riešiť v prvom rade kastráciou, potom nútenou psychiatrickou “liečbou” – elektrošokmi ich dostať až do stavu úplnej apatie, urobiť z nich zombie.

Úprimne? Ľudí s týmto typom nenávisti dávam na najnižšiu priečku spoločnosti. Považujem ich za nebezpečný prípad postihnutia, spoločnosť treba chrániť pred ich vplyvom, pred ich rečami a činmi, lebo ak aj nepatria k fyzickým násilníkom, dokážu sa dopúšťať ťažkej šikany a neprávostí. Pozerám sa na nich podobne ako na občanov s tendenciou k násilnému zločinu, pedofílii, či boľševickému udavačstvu a hlásaniu progresívnych daní. 😉

Základné úvahy

Neviem aké to je, narodiť sa s inou orientáciou. Neviem s istotou povedať, aký to je zmätok, ako sa taký človek vyrovnáva s týmto faktom, ako musí čeliť odsudzovaniu zo strany rodiny, spolužiakov, či verejnosti. Neviem si celkom predstaviť ten tlak, kedy majoritná spoločnosť dáva najavo, že by mal túto svoju prirodzenosť nejako potlačiť, skrývať, pokúsiť sa ju zmeniť. Navyše sa to uvedomenie odohráva väčšinou ešte v detskom veku, kedy je tento jedinec donútený “držať hubu a krok” aj v menej závažných veciach, ako je jeho sexuálna orientácia.

Je to zmätok fyzickej telesnej identity a pocitu sexuálnej príťažlivosti k pohlaviu, ktoré neumožňuje reprodukciu.

Ak ste správne pochopili moju poslednú vetu, potom ste prišli na to, že homosexualitu nepovažujem za prirodzenú. Príroda pozná mužské a ženské telo. Ak muž priťahuje ženu a naopak, žena muža, potom to okrem bohatého prejavu partnerských vzťahov vedie ku klasickej majoritnej sexualite, ktorá vedie k potomstvu. Toto bol jednoduchý plán stvorenia, je pre túto chvíľu jedno, či ho považujeme za boží zásah alebo materialistickú evolúciu.

Aj homosexuálne orientovaní ľudia pociťujú sexuálny pud, vzrušujú ich osoby s rovnakým pohlavím (pre jednoduchosť vynechám v tomto článku úvahy o tom, prečo niekto nachádza záľubu v bisexualite, či túži po zmene pohlavia). Prečo to je takto, o tom by sa dalo strašne dlho diskutovať. Tak isto by sa dalo celé dni diskutovať o tom, prečo sa niekto stal homosexuálom, tým pádom sa biologicky diskvalifikoval z klasického cyklu rozmnožovania a predsa ešte môžu pociťovať túžbu mať deti, vychovávať ich a vytvárať rodinu.

O niečo ľahšiu situáciu má lesbička, lebo biologicky dokáže zabezpečiť svoje potomstvo, vyšachovať muža z otcovstva a vychovávať potom dieťa v lesbickej domácnosti. (Určitý druh ľudí si v duchu dalo jasnú odpoveď, že v “slušnej” spoločnosti by, samozrejme, takejto matke mali odobrať dieťa a umiestniť ho radšej do detského domova, alebo umiestniť do dobrej kresťanskej rodiny. Myslím si, že časť čitateľov sa neunúvala čítať až sem, lebo už dávno autora tohto článku prekliali, lebo v ich ponímaní sa nikto nemá nad takýmito vecami zamýšľať a jediné správne riešenie je rozhorčené odsúdenie.)

Akí ľudia sú homosexuáli?
(…a všetci tí inak orientovaní)

Z prvej ruky vlastne neviem. Zopár povrchných kontaktov mi nedáva právo robiť kategorické súdy. Pohľad na niektoré prejavy na tých všelijakých dúhových “pride” pochodoch vo mne vyvoláva veľmi rozpačité pocity. Zámerné provokácie, obscénnosť, šokovanie verejnosti, to všetko tak trochu pripomína civilizáciu, ktorá doslova dokonáva. Možno tí ľudia prežili pri rôznom šikanovaní peklo, možno dlho zápasili s tým, že svoju orientáciu skrývali a teraz sa v sprievode odhodlali prejaviť a je to pre nich dôležitejšie, ako si to my dokážeme čo len predstaviť. Na druhej strane sa LGBT komunita nesmie čudovať, že rôzne obscénne prejavy iba posilňujú ultrakonzervatívne postoje zo strany majority. Myslím si, že mnoho homosexuálov sa podobne znechutene pozerá na svojich súkmeňovcov.

Majú takíto ľudia sklon k amorálnosti? Vychovajú s väčšou pravdepodobnosťou z detí morálne zvrhlých ľudí? Zmenia dieťa, ktoré je hetero, na homosexuála?

Existujú nejaké výskumy? Máme sa pre istotu od počiatku takýmto experimentom vyhnúť?

Viem si predstaviť, že dieťa adoptované do LGBT páru by čelilo určitému nátlaku prostredia. V každej triede sa môžu nájsť spolužiaci s tendenciou k posmeškom a šikanovaniu. Veľa ľudí si neuvedomuje, že deti môžu mať pochybný charakter, môžu byť plné nenávisti, ktorá môže byť ešte živená intolerenciou vlastnej rodiny. V súčasnosti existuje situácia, na ktorú zatiaľ nemáme odpoveď: homosexuáli jednoducho existujú v spoločnosti a iba veľmi bezcitný človek si neuvedomuje, že v istej fáze života si kvôli tomu prechádzajú peklom, výsmechom, nenávisťou a šikanou. Tieto netolerantné postoje nemusia byť pre deti vrodené, ale môžu byť vyvolané nenávistnou rétorikou konzervatívnych rodičov. Je iba pochopiteľné, že bigotní rodičia, ktorí vychovávajú svoje deti k nenávistnému postoju voči komukoľvek, kto sa v čomkoľvek odlišuje (sexuálna orientácia, viera, atď.), budú trvať na tom, že sa škola nesmie miešať do ich výchovy.

Chápete túto dilemu? Pri školských osnovách môže existovať snaha vytvoriť protiváhu nenávisti vytváranej v bigotných rodinách, ale na druhej strane sa toto vzdelávanie môže zvrhnúť na propagáciu hodnôt, ktoré navádzajú na zvrhlosť, či odstraňujú prirodzený stud a smerujú dieťa k priveľkej pozornosti na sexualitu všeobecne. Máte na toto jednoznačnú odpoveď? Ja nie…

Problém našej spoločnosti spočíva aj v tom, že my nemáme rozumnú metódu ani pri adopcii detí do rodiny heterosexuálnych párov. Rozprával som sa s niektorými ľuďmi, ktorí prešli týmto procesom a vo všeobecnosti sa zhodli, že to bol ponižujúci a útrpný proces. Mali pocit, že to je niečo medzi policajným vyšetrovaním a byť pozorovaným v bludisku ako laboratórna krysa. Pokúšam sa predstaviť si, ako by obstál v tomto procese homosexuálny pár…

Ako to vidím s tými otázkami?

1. Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?
Ak ústava hovorí v čl. 41 ods. 1, že “Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.” – načo o tom potrebujeme hlasovať? Manželstvo treba posilniť tým, že sa budú opäť propagovať jeho hodnoty. Že opäť ľudí naučíme hľadať krásu a radosť v morálnosti. Vernosť, láska na celý život, rodinný život, ten nezachránime tým, že odrežeme nejakú menšinu od práva uzatvárať úradmi požehnané zväzky. Tu zlyháva majorita najviac a namiesto toho, aby si nastavila zrkadlo, pokúša sa problém riešiť obmedzovaním iných. Táto otázka ma najviac odrádza od účasti na hlasovaní.

2. Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?
S týmto sa viem stotožniť (toto skúsim vysvetliť v inom článku), ale jedným dychom dodávam, že aj keby malo teoreticky dôjsť k takémuto stavu, bolo by to štatisticky veľmi malé číslo a pri súčasných metódach výberu adoptívnych rodičov by to bola veľká tortúra s pochybným výsledkom. Zároveň sa domnievam, že v tradičných heterosexuálnych rodinách existuje 50-násobná pravdepodobnosť, že je dieťa vychovávané nejakým utláčateľským psychotikom a na riešenie tohto problému nikto neorganizuje referendum, ani nenavrhuje riešenie.

3. Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho  správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania?
Tu by som sa tiež vedel stotožniť so znením otázky, ale zároveň mi chodí hlavou pochybnosť. Prečo sa nepýtame v referende na to, aby mohli rodičia zasahovať aj do ďalších oblastí učebnej osnovy? Prečo netrváme na tom, že vzdelávanie by sa malo zmeniť vo všeobecnosti? Prečo sa v školách nenaučia ako čeliť populistom, keynesiánom a regulátorom zahnutia banánov? Prečo máme encyklopedické osnovy s minimom dosahu na praktický život? Prečo vôbec rodičia dovolia, že je celé vzdelávanie v takom hlbokom marazme? A ešte čosi dôležité:
Deti treba získať myšlienkami, nie tým, že sa budeme spoliehať na zákazy a pálenie kníh.

Vo všeobecnosti som ohľadom referenda rozpoltený. Bol som svedkom, že ho podporujú niektorí ľudia, s ktorými nechcem mať nič spoločné. Časť našej populácie ho berie tak, že chcú odsudzovať a ponižovať.

Škoda, že pri snahe o zvrátenie úpadku morálky našej spoločnosti je druhou voľbou bigotnosť a intolerancia. Vyzerá to tak, že 7.2. vezmem rodinu na nejakú peknú túru do hôr…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>