Socializmus musíte pochopiť

Varovanie: tento článok si vyžaduje, aby ste posudzovali čokoľvek vlastným rozumom, vrátane tohoto textu.

Socializmus musíte pochopiť asi tak, ako klas obilia musí pochopiť kombajn.

No, možno sme začali trochu zostra, ale niektoré zdanlivo príjemné veci majú vážne vedľajšie účinky. Socializmus sa dá prirovnať k cukru. Mnohí ho milujú, je sladký, zákusky si bez neho nevieme ani predstaviť, ale v skutočnosti je to tzv. biely zabijak.

Ak naznačujem, že so socializmom súvisí niečo zlé a je tam nejaké “proti”, mali by sme to objasniť a povedať, prečo by mal byť niekto “za” a predovšetkým, čo znamená pojem “socializmus”.

Slovo socializmus opisuje spoločenský systém, v ktorom občania – spoločnosť kolektívne vlastnia výrobu, distribúciu a obchod, spravidla cez štátne vlastníctvo. Takáto spoločnosť – štát sa snaží dosiahnuť skôr rovnosť, ako individuálne bohatstvo. Štát sa snaží potláčať konkurenciu a určuje ceny, rozhoduje o investíciách, čo a koľko sa bude vyrábať, prerozdeľuje prostriedky a silno zasahuje do fungovania spoločnosti.

Pochádza z latinského slova socius = spoločník, druh, s ktorým zdieľam spoločný životný priestor. Socializmus je postavený na kolektivizme, teda na fakte, že ľudia sa zhromaždia a vytvárajú skupinu.

Pozitívna stránka účasti v akejkoľvek skupine je, že takto sa dajú dosiahnuť ciele, ktoré by jednotlivec nikdy nezvládol. Futbalové mužstvo, ktoré funguje ako tím, dokáže poraziť aj hviezdy, ak tie nespolupracujú. Dobre zorganizovaná skupina môže dosiahnuť omnoho viac, ako je len prostý súčet výkonov jej členov. Človek je tvor spoločenský, väčšinou potrebuje prítomnosť iných ľudí, rodiny, priateľov a v tomto ohľade je vytváranie skupín prirodzená vec.

Socializmus, ako politický smer, sa snaží vyriešiť skutočnú či domnelú nerovnosť, nespravodlivosť, alebo pocit nespravodlivosti. Rozdiely v majetnosti môžu byť veľké a ľudia často nerozumejú, ako je možné, že niektorí ľudia ťažko pracujú a predsa zarábajú v porovnaní s bohatšími strašne málo. Možno by som mal naznačiť, že slabé zárobky často súvisia s tým, že niekto niečomu nerozumie. Ak človek nechápe zákonitosti produkcie, fungovania spoločnosti, potom sa ľahko dostane do situácie, kedy vďaka chýbajúcim znalostiam ani nemôže zarábať dobre. Tomu som už venoval aj príslušný článok.

Hovorí sa, že kto v dvadsiatke nie je ľavičiarom, nemá srdce. Ale kto v tridsiatke nie je pravičiarom, ten nemá rozum. Poďme sa na to pozrieť.

Pred niekoľkými rokmi som sa dal do reči so strážcom parkoviska pri jednom starom hrade. Posťažoval sa, že si takto privyrába k dôchodku a nezarobí ani 2€ na hodinu. Bol to príjemný starší pán a tak ma pri jeho slovách nejako pichlo pri srdci. Keď narazíte na takýto prípad, automaticky začnete uvažovať, či by nebolo lepšie, aby sa bohatstvo a zárobky ľudí trochu nevyrovnali. Aby každý čestne pracujúci človek mohol viesť aspoň ako-tak slušný život. Ale potom som začal robiť niečo, čo ľavičiar – socialista urobí iba veľmi zriedka:

Začal som sa zamýšľať nad tým, koľko tam za deň zastane áut, z ktorých sa vyberie parkovné. Koľko vôbec stál ten pozemok pod parkoviskom a koľko bude trvať, kým sa splatí? Koľko stálo jeho vybudovanie? Štrk, asfalt, robotníci na stavbe… Koľko treba odkladať na čas, keď ho bude nutné opraviť? Koľko treba vyčleniť z parkovného na organizáciu, ktorá sa o parkovisko stará? Riadenie, kancelárie, účtovníčka… Koľko treba odviesť z platu strážcu daní a odvodov? Keby sme mu chceli dopriať, aby si zarobil napr. desať eúr za hodinu, koľko by tam muselo parkovať áut za deň? O koľko by sme museli zvýšiť parkovné? Neodradili by sme potom návštevníkov, takže by vôbec neprišli, alebo by parkovali niekde úplne inde?

Je jednoduché povedať, že svet je nespravodlivý a starý pán by mal zarábať viac. Niekto môže teraz tvrdiť, že už aj samotné delenie peňazí na platy je nespravodlivé. Ale začnime tým, že priaznivci socializmu by pravdepodobne ani nevedeli zostaviť otázky, ktoré som tu nadhodil. Nevedeli by to zrejme spočítať a ak by to aj zvládli, boli by šokovaní tým, že z parkovného sa musí ešte hradiť toľko vecí a tým sa dramaticky znižuje suma, ktorú by sme mohli vyplatiť strážnikovi.

Socialisti a presvedčení ľavičiari pri takejto diskusii obvykle stratia trpezlivosť a postupne prejdú do pozície, že ich tieto ekonomické prepočty nezaujímajú, že na vyššiu výplatu strážcu by si bolo treba niekde požičať, prípadne povedia, že na výplatu strážnika treba zdaniť niekoho bohatého, atď. Socialisti iba málokedy prídu s myšlienkami, že nedostatok prostriedkov je spojený s nepredstaviteľným plytvaním v štátnom aparáte, že vláda, ktorá sa tvári, že zastupuje záujmy ľudu, potichu dopraje obrovské zárobky malej skupine vyvolených oligarchov, že korupcia rozožiera krajinu ako rakovina a ožobračujú ľudí omnoho viac, ako to robí v predstavách ľavičiarov ktorýkoľvek malý a stredný podnikateľ, živnostník a priemerne zarábajúci zamestnanec (súdim podľa odvodovej a daňovej záťaže, ktorej títo vymenovaní nešťastníci musia čeliť).

Socializmus ako myšlienková konštrukcia vychádza z toho, že skupina je oprávnená diktovať jednotlivcovi, lebo kolektív je dôležitejší ako jedinec. Niektorí ľudia sa domnievajú, že “viac hláv – viac rozumu”, ale v skutočnosti je to skôr naopak. O pravde sa nedá hlasovať, jeden rozumný človek môže mať správny náhľad a to nezmení akýkoľvek počet pritakávačov. Väčšina ľudí pochybuje o svojom zdravom rozume, alebo aspoň o svojom úsudku. Radšej prevezme názor druhých a jediný deň, kedy takíto ľudia pozorne kontrolujú a preverujú prichádzajúce informácie je 1. apríl! Vtedy im dochádza, že si z nich niekto robí “dobrý deň” a radšej si overujú pravdivosť tvrdenia. Samozrejme, ľavicoví populisti si robia žarty z ľudí po celý rok, ale okrem prvého apríla to ich voličom nedochádza.

Asi by sme si mali vymenovať typy socializmu.

Socializmus (ako prechod ku komunizmu)

Obežník KSČ

Komunisti hlásajú marxistickú nezmieriteľnosť tried. Hovoria o ozbrojenom prebratí moci, zabavení všetkého majetku a socializmus mal byť prechodným zriadením na ceste ku komunizmu. To sme zažili. Vládla nám tá najhoršia zberba, neštítiaca sa ani justičných vrážd a teroru voči komukoľvek, kto bol voči ich systému kritický. Ten socializmus sa vyznačoval tým, že sa už deťom pokúšali naočkovať “správne” postoje, ideálom bola pionierska rovnošata a sľub vernosti Sovietskemu zväzu. Dospelí museli nastúpiť povinne na celonárodnú veselicu na 1. mája a vysloviť sa nahlas, že sme vďační hrdinským pohraničníkom, že nás bránia s pomocou masívnych hraničných zábran pred infiltráciou imperialistických agentov, ktorí by na našich zemiačniskách chceli rozhadzovať mandelinky.

Ak niekto otvorene nesúhlasil, vnútili mu podradnú prácu (napr. kotolník/kurič bolo takmer štandardné povolanie pre každého nezávisle mysliaceho intelektuála), jeho deti nesmeli študovať na vysokej škole, na celý život sa dostal pod drobnohľad eštebáckych elementov a prípadne ho aj exemplárne zavreli do basy. Štúdiom tohto režimu prídete možno na to, že patrí k najzákernejším politickým zriadeniam vôbec, lebo pod pláštikom budovania svetlých zajtrajškov pre obyčajného človeka, sa potláčali základné ľudské práva a schopní ľudia sa väčšinou nemohli realizovať inak, ako kolaborovať s touto mašinériou.

Národný socializmus

Väčšine ľudí nedochádza, že národný socializmus je k tomu komunistickému socializmu ideovo omnoho bližšie, ako by ste si mohli myslieť. Nacisti síce formálne bojovali proti komunistom a boľševikom, ale forma vlády, prenasledovanie inak zmýšľajúcich, snaha sfanatizovať deti i celý národ, to všetko je veľmi podobné.

Najprv by sme si mali objasniť, čo to je nacionalizmus. V čom sa líši od patriotizmu? Patriot je človek, ktorý má rád svoju kultúru, národ, bude sa snažiť chrániť tradičné hodnoty svojich predkov, jazyk, zvyky, múdrosť a hodnoty nazbierané generáciami predkov. Bude aktívne vystupovať proti pokusom porušiť slobodu a práva vlastného národa.

A kedy sa patriotizmus premieňa na nacionalizmus?

Keď sa v mene národa začne hlásať nenávisť, agresivita, či idealizovať vlastný národ za hranicou pravdy a zdravého rozumu. Nacionalizmus je ochotný obetovať humanizmus, súcit, rešpekt a uznávanie druhých kultúr. Prejavy rytierskosti, rešpektu a priateľskosti voči “nepriateľom” či “iným” sa považujú za zradu národa, rovnako tak samostatné myslenie, či odsudzovanie nacionalistickej agresívnej časti vlastného obyvateľstva.

Jednoducho povedané, nacionalistu naučili byť nekriticky hrdým na niečo, k čomu osobne nijako neprispel a nenávidieť skupiny ľudí, ktorých kultúru nikdy neštudoval a radšej od nejakého “vodcu” rovno prevzal názor, že ich treba odsudzovať. Maličký, lenivý mozog, ktorý je len kúštik nad úrovňou jaštera.

Hviezdoslav

Náš nacionalista by bol napr. formálne hrdý na veľkého básnika Hviezdoslava (ktorého básne asi ani nečítal), hoci samotný Hviezdoslav bol patriot. Spisovateľ Emo Bohúň raz písal o zážitku, kedy stretol na ulici Hviezdoslava a v hanbe zahodil uhorskú trikolóru, ktorú mal po vypuknutí vojny proti Srbsku pripnutú na kabáte. Bohúň vedel, že básnik obhajuje slovenskú vec a ako Slovák sa v tej chvíli zahanbil, preto sa snažil trikolóru nenápadne zahodiť. Ale Hviezdoslav to uvidel, zohol sa, zdvihol ju z cesty a podal ju Bohúňovi s poznámkou, že nijaká národná trikolóra by sa nemala váľať v prachu. Hviezdoslav bol veľký človek, ktorý dobre chápal rozdiel medzi patriotizmom a nacionalizmom a z agresívnych, nenávistých “náckov” by mu bolo na zvracanie.

Národný socializmus, ten režim zriadil koncentračné tábory pre ľudí, ktorým dal nálepku “menejcenní” – pochádzali trebárs z nesprávnej “podradnej” rasy, či pre tých s “nesprávnymi názormi”. Nacisti dokonca predpokladali, že takíto ľudia iba trpia a preto im treba dopriať milosrdnú smrť (Gnadentod, Euthanasie) a zabezpečiť, že na planéte napokon zostane iba nadradená árijská rasa.

Pomaly chápajúci ľudia s vďakou prijmú jednoduché myšlienky rozhnevane rečniaceho vodcu. Keďže nechápu zložitejšie súvislosti, rýchlo prijímajú zjednodušené vysvetlenia negatívnych javov. Je jednoduchšie prijať vysvetlenie, že za všetku biedu sveta môžu napr. Židia, ako študovať dejepis, ekonomiku a sociológiu. Nemci – ľudia, ktorých sebavedomie utrpelo vážne rany po prehratej prvej svetovej vojne, ktorí zažili infláciu a biedu Weimarskej republiky, sa budú nachvíľu cítiť omnoho lepšie, keď môžu dvíhať pravicu a vrešťať “Sieg Heil”! Z emócie strachu ohľadom budúcnosti prejdú pri načúvaní Führerovho prejavu postupne do nenávisti a budú mať pocit, že v tomto odhodlanom kolektíve si konečne poradia so všetkými problémami. Nenávisť je omnoho vyššia emócia ako strach. Je akčnejšia, ale stále je spojená s tým, že človek nepoužíva vlastný rozum, ale nechá si niekým diktovať smer svojej agresie.

Všimnite si čo sa stalo, keď obyčajní ľudia nedávno prejavili zhrozenie nad fotografiami utopeného sýrskeho chlapčeka. Mnohí náckovia, ktorí už boli natešení z šíriacej sa nenávisti voči imigrantom, zrazu pochopili, že táto fotka ohrozuje ich plány. Rýchlo začali šíriť spochybňujúce informácie, ktoré mali jediný cieľ – zastaviť pocity súcitu a náklonnosti. Národný socialista má za cieľ zjednotiť čo najviac ľudí v kolektívnej nenávisti. Čokoľvek, čo mu bráni v tomto cieli, treba prevalcovať, zničiť, vykynožiť. Takíto ľudia vždy existovali, len v Európe sa po vojne nemohli dlho viditeľne prejavovať. Ale čakajú na svoju príležitosť a teraz sa im vo forme utečeneckej krízy jedna naskytla. V snahe vyvolať u ľudí strach a následnú nenávisť, sa snažia vyvolať hystériu. Vo voľbách sa na základe takejto agendy budú snažiť presadiť kryptonacistické zoskupenia, ktorých cieľom je prevziať moc a pod rúškom “bezpečnosti” začať obmedzovať ľudské práva. Áno, mohli by sme uvažovať nad tým, že imigrácia je dosť vážny problém a islamizácia Európy môže za istých okolností prinášať riziká, no ešte predtým budeme čeliť omnoho väčšej hrozbe a to je národný socializmus v novom šate. Nenápadne sa niečo podobné deje za oceánom.

Nuž, nerobme si ilúzie, lebo práve pod dojmom “teroristických hrozieb” sa aj americká politika už najmenej 15 rokov fašizuje, vládne špicľovanie voči vlastným občanom, militarizácia polície, to všetko je značne pochybné a potenciálne protiústavné. Prečo? Lebo americká ústava nebola napísaná na to, aby okliešťovala práva občana, ale bránila vláde v útlaku vlastných ľudí. Ale stále viac politikov v Amerike vyhlasuje, že slobodu treba obetovať bezpečnosti.

Vlajka jednej ruskej neonacistickej strany…

A ešte kým použijete tieto riadky, aby ste ukázali, o čo je lepší Putin od Obamu, tak jedným dychom dodám, že snaha pričleniť Donbas k Rusku je čítankový príklad ruského nacionalizmu. Jasné, môžete tu operovať s tým, že na Ukrajine je neonacistický Pravý sektor, no ak si trochu lepšie naštudujete pozadie vodcov rebelov, tak z hrôzou zistíte, že v separatistickej vláde Donbasu sa nájdu ľudia s pozadím ruskej neonacistickej scény. Urobte si vlastný prieskum, ale ak ste Rusofil, nebudete potešení a pochybujem, že sa do toho pustíte. Neurobíte to, lebo nebudete riskovať, že odhalíte, ako ste sa nechali vodiť za nos.

Sociálna demokracia

Najväčší problém s týmto politickým prúdom je aj v tomto prípade kolektivizmus. Toto je spoločný znak všetkých socializmov. Sociálno-demokratickí voliči súhlasia s tým, že hlavným strojcom ich šťastia nie sú oni sami, nie sú to ich nápady, pracovitosť a ochota študovať – čo by často viedlo k lepšie platenému zamestnaniu. Veria, že ich prosperitu a lepší život musí garantovať štát.

Socialistickí politici sa im snažia vsugerovať, že prvotný dôvod ľudského nešťastia je nejaký bližšie nedefinovaný vykorisťovateľ, ktorého štát oberie o neprávom zarobené peniaze a rozdelí ich ľuďom. S týmto je spojená celá mašinéria socialistickej propagandy. Trúfam si povedať, že aj v školách chýba výchova k vlastnej zodpovednosti a to nie je náhoda. Spomeňte si na príklad so strážcom parkoviska. Ľavicový volič si nezoberie papier a pero, aby si to všetko spočítal. (O tom, že by vedel získať potrebné fakty a nahodil ich do Excelu ani nehovorme, to už by bolo sci-fi).

Sociálna demokracia síce nehlása až také radikálne názory, ako sme popisovali vyššie, ale mnohé pre spoločnosť škodlivé veci sa snaží dostať do praxe “v rukavičkách” s dojmom civilizovanosti. Jej obľúbený výraz je tzv. “silný štát”, ktorý má tendenciu zamestnávať celé hordy úradníkov, ktorí vymýšľajú alebo presadzujú najrôznejšie regulácie (tu nájdete k tejto téme príslušný článok).

Špecifická slovenská prax hovorí, že na vedenie našej sociálnej demokracie sú napojení veľkopodnikatelia, ktorí dokážu zarobiť nielen na včasných informáciách (napr. kauza prezradeného kurzu eura voči korune na milionárskej jachte), ale aj na zákonoch, vládnych opatreniach a verejných obstarávaniach. Veď pozrite sa ako sa zarába na diaľniciach, mýtach, kto dostáva štadióny a hotely pri nich, ako sa ryžovalo na fotovoltických elektrárňach a pod. Bývali časy, keď podnikatelia hľadali príležitosti ako niečo vyrábať, predávať a dnes je to o tom, ako sa dá nabaliť na eurofondoch, pričom verejné tajomstvo je v tom, že s fondami je spojená nepredstaviteľne bujná korupcia.

Ľavicový volič správne namietne, že kradli aj podnikatelia prisatí na štátny cecok za Dzurindu, no až za politika, čo zháňa peniaze “vlastnou hlavou” sa to doviedlo do úplnej dokonalosti. Navyše, regulácie v predpisoch ohľadom podnikania a daňovo-odvodové zaťaženie postupne znechutilo desiatky ba až stovky podnikateľov a iba veľmi naivný človek si myslí, že to neovplyvňuje životnú úroveň v štáte. Ľavicový volič sa obvykle spozná podľa toho, že nerozumie ekonomike a súhlasí s hlúposťami v zákonoch. Napríklad zákon, ktorý by zakazoval prepustiť čerstvého absolventa spôsobí, že firmy nebudú pre istotu absolventov zamestnávať a to sa napokon obráti proti absolventom. Ak sa zvýši minimálna mzda, nedostanú šancu na zamestnanie málo kvalifikovaní pracovníci. Ich pracovné nasadenie a schopnosti by si firma radšej najprv overila bez rizika, že jej zostane na krku zamestnanec, ktorý bude vzhľadom na slabú výkonnosť pre firmu stratovým. Ak štát núti dávať firmu od počiatku príliš vysoké mzdy, tak radšej nebude vôbec zamestnávať. Navyše existujú zamestnania, kde je pridaná hodnota pracovníka tak malá, že sa pri nariadenej minimálnej mzde vôbec neoplatí také pracovné miesto vytvárať.

Máš padáka

Poznám celé desiatky podnikateľov, ktorí sa jasne vyjadrili, že v poslednom období zamestnávajú veľmi opatrne alebo vôbec. Vláda totiž garantuje zamestnancom, že okrem výpovednej lehoty musia dostať ešte odstupné. Ale vláda (väčšinou) negarantuje firmám zákazky, z ktorých by sa dali pracovníci vyplácať. A pri nedostatku práce potom firmám hrozí, že musia ľuďom vyplatiť peniaze za nič.

Iróniou osudu zažijú najväčší trest za socialistickú vládu práve jej voliči. Za vlády národného socializmu skončia v hroboch ako krmivo pre kanóny. Za vlády sociálnej demokracie budú práve najchudobnejší ľudia trpieť nedostatočnou prosperitou hospodárstva, budú zo štátu miznúť pracovné miesta pre najchudobnejších a najmenej kvalifikovaných pracovníkov a stále väčší počet ľudí bude odkázaných na sociálne dávky.

Najväčší problém socializmu je lúpež

Čo by sa muselo stať, aby nejaký chudobný človek získal peniaze od niekoho, kto ich má veľa?

  1. Musel by ich dostať darom. Volá sa to milodar, almužna.
  2. Musel by za to niečo odpracovať. To je mzda.
  3. Mohol by ich získať za použitia strelnej zbrane. To je ozbrojená lúpež.

Treba nahlas povedať, že sociálna demokracia používa tretí spôsob. Je to tvrdé vyhlásenie?

Nie. Ak niekto pracuje – či už podniká, alebo je zamestnaný – štát mu vyrubil za to odvody a dane. Ak by ste ich odmietli dať, príde k vám napokon nejaká uniformovaná ozbrojená sila a použije pri vymáhaní násilie.

Pomáhať a chrániť

Neexistujú peniaze, ktoré štát prerozdelí pri “sociálnych balíčkoch”, ktoré by nezhabali niekomu, kto ich musel s úsilím zarobiť. Aby mohol študent zadarmo jazdiť vlakom, musel štát niekomu vyrubiť dane, možno ich vzal práve firme, ktorá prevádzkuje niekde autobusovú dopravu a táto tak utrpí hneď dvakrát.

Najtrpkejšie je, že naši sociálni demokrati korumpujú svojich voličov výhodami, ktoré musia zaplatiť ich spoluobčania. Zároveň sa omnoho väčšie peniaze prelejú do rúk oligarchov, ktorí sú napojení na vládnu stranu.

Voliči nie sú až takí hlúpi, aby to nevedeli. Ale je to vlastne obchod. Znížená rozumová schopnosť je často spojená so závisťou. Oni nevedia pochopiť ako niekto zarába viac peňazí. A tak tých bohatších nenávidia. Sympatizujú s každým, kto sľubuje, že tým úspešným znepríjemní život.

Ak sa ľavicový volič od socialistov odvráti, nebude to preto, že je to rozumné, alebo preto, že pochopil tento článok (kto mu rozumie, spravidla nie je ľavičiar). Odvráti sa až vtedy, keď už beztrestnosť a nenažranosť ním zvolených zástupcov v parlamente dosiahne také rozmery, že voličovi konečne niekto mienkotvorný vysvetlí, že na premiérskom zápästí sú skutočne pridrahé hodinky, že kauza Váhostav skutočne poškodila drobných živnostníkov, že na kšeftoch s vládou niekto skutočne nehanebne zarába ťažké milióny, veď aj ten vlastník nehnuteľnosti – “náš človek” – kde býva premiér s hlasom podobným Ficovi, si pravdepodobne vylepšil bilanciu vratkami DPH a nemusí sa báť, veď ho kryje jeho obchodný partner na stoličke ministra vnútra. Nie, ľavičiarsky volič sa nenechá tak ľahko odradiť od toho, aby najbližšie nevolil opäť nejakých odkundesov a navyše má krátku pamäť.

Z dlhodobého hľadiska sa dá povedať, že len vzdelanie a uvedomelosť ľudí dokáže zabrániť tomu, aby ľudia volili takéto lúpežnícke politické partaje. Možno toto objasňuje, prečo je naše školstvo tam, kde je. Možno niekto zámerne napcháva hlavy detí učivom, aby už nezostal priestor na pochopenie sveta.

Máte občas pocit zúfalstva, že málo ľudí rozumie takýmto základným princípom? Nezúfajte. Áno, tomu svojbytnému sa môže zdať, že je na tom najhoršie. Ale… Ak dokážete používať vlastný rozum, budete asi menej závislí a napokon budete aj šťastnejší. Skvele to vysvetlil majster Werich:

Werich

Comments

  1. says

    Zdravím
    Skutočne fantastické články, som rád že sa tu u nás nájdu ľudia ako vy, hlavne v dnešnej dobe keď nacionalistická propaganda frčí v plnom prúde.
    Teším sa na dalšie skvelé príspevky…
    S pozdravom Ján.

  2. alah says

    1. Urazanie nie su argumenty a znizuju hodnotu clanku. Napr.: “Maličký, lenivý mozog”, “rusofil”, …
    2. Ked chces nieco pisat verejne na net, tak si najprv nastuduj vyznam slov. Kup si [Krátky slovník slovenského jazyka] (2003), pripadne [Školský lexikón]. (Obe su od ). Pises nacionalizmus, ale vysvetlujes nacizmus.
    3. Ako si opisal z ekonomickeho hladiska silno lavicovy stat, tak isto zle by sa dal opisat silno pravicovy. (Vzikli by monopoly a ekonomicky otroci.) Musi byt rovnovaha.

    • Pavol Timko says

      Poďme sa pozrieť na význam tých slov. Krátky slovník slovenského jazyka, nacionalizmus 1.ideológia jednostranne zdôrazňujúca význ. národa ako spoloč. jednotky a potláčajúca triedne uvedomenie…
      Keď sa odosobním od toho, že záver definície je tak trochu ideologicky podfarbený érou, kedy ten slovník vyšiel, je táto definícia presne to, čo som mal na mysli. Ale bol by som slabý bloger, keby som sa spoliehal len na tento jeden slovník. Keď nazriem do iných jazykov, tam nájdem v anglických napr. toto: extrémna forma patriotizmu poznačená pocitom nadradenosti nad inými krajinami (národmi).
      Alebo: prehnaná, vášnivá, alebo až fanatická oddanosť národnej komunite
      Takže obraciam radu späť. Zožeň si tie slovníky a pozri si definície.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>