Ukrajina a tí ostatní

Keď tak sledujem reakcie na dianie na Ukrajine, tak má zaráža jedna vec. MANTINELIZMUS.

Odporcovia novej ukrajinskej vlády neustále opakujú, že na Majdane boli fašizoidní krajní pravičiari, že nové ukrajinské vedenie sú len bábky v rukách EU, NATO a bankárskeho sprisahania. Zároveň vychvaľujú Putina ako skvelého obľúbeného štátnika a patriota.

Podobne, ale v opačnom garde sa správajú odporcovia Ruska a prezidenta Putina. Pre nich je to diktátor, pohrobok sovietskeho imperializmu, ktorý potajme riadi provokatérov a separatistov na východnej Ukrajine. Pre týchto ľudí sú noví vládcovia Ukrajiny demokrati, EU a USA sú zárukou slobody, atď.

Títo názorovo vyhranení ľudia z oboch strán barikády potom zdieľajú len materiály, ktoré potvrdzujú ich postoje a ignorujú čokoľvek, čo by vyvracalo ich presvedčenie. Do neba vychvaľujú vlastnosti a činy svojich favoritov a odsudzujú tých druhých do čierneho pekla.

Kde je pravda?

Mám obavy, že jedni aj druhí odporcovia sa nemýlia. Na môj názor sa ma už pýtalo toľko ľudí, že som sa rozhodol spísať svoje postoje a uvažovanie a zverejniť ich na tomto blogu. Úprimne povedané, neviem, kde je pravda. A nijako neviem pochopiť ľudí, ktorí sa tak vehementne zastávajú ktorejkoľvek zo strán. Mňa totiž obe strany napĺňajú hlbokými pochybnosťami.

Čo si myslím o Putinovi

V tomto článku nehodnotím všetky aspekty Putina ako vládcu a jeho režimu, hospodársku politiku, administratívu a pod. Zameriavam sa tu do značnej miery na veci, ktoré súvisia s otvoreným a skrytým ovládaním územia v sfére ruských záujmov. V prvom rade nezabúdajme, že Rusko je krajinou slávnych šachových stratégov ako boli Aľjochin, Karpov, Botvinnik. Putin vie dobre, čo robí a aj aké reakcie to vyvolá. Vezmime si trebárs omieľaný Krym. Ten chcel naisto získať späť a z veľmocenského hľadiska sa mu vlastne ani nečudujem. Na Kryme tiekla ruská krv, nikto nezabudne na obliehanie Sevastopoľa 1856, či rozbombardovanú pevnosť Malachov (v záp. lieteratúre Malakoff). Za Kataríny Veľkej sa Krym stal súčasťou ruského impéria a takáto svetová veľmoc sa zmocňuje územia bez rozpakov a často brutálnou silou. Keď Chruščov daroval Krym Ukrajine, nikomu by ani vo sne nenapadlo, že Sovietsky zväz jedného dňa zanikne. Pre Chruščova to bolo niečo také, ako keď si niečo preložíte z pravého vrecka kabáta do ľavého. Putin teraz iba “napráva” toto, z ruského pohľadu, pochybenie. Zároveň som skeptický ohľadom toho, že by ho skutočne zaujímali postoje krymského obyvateľstva, veď ktorého ruského vladára to kedy zaujímalo? Stalinovi sa znepáčili Krymskí Tatári, tak ich jednoducho vysťahoval. Netreba sa čudovať, že títo ľudia hlboko nedôverujú Rusku a dali by prednosť ukrajinskej vláde, je im jedno, kto je v kremli vládcom.

Neviem odhadnúť, či by bola väčšina obyvateľov Krymu za pripojenie k Rusku, ale viem si to predstaviť. Môj názor je, že Putin však neriskoval a nechal zrealizovať referendum pod hlavňami svojich zbraní, nech ma nikto neoblbuje s tým, že za tým všetkým je akási neoznačená domobrana. Tým výrazne oslabil jeho efekt, ale jemu je to jedno. Rusko je svetová veľmoc so sklonom k autoritárstvu. Tolstoj, Solženicyn, Sacharov, tí ľudia majú pokračovateľov aj v dnešnej dobe, lebo z vládnej kultúry sa princíp “samoderžavia” len tak nevytratí a ak štátna moc zošrotuje nejakého slobodu milujúceho oponenta, vyvolá to často ďalšie podobné reakcie ľudí. Mlynček na mäso, to je ten správny výraz. Zošrotuje cudzích nepriateľov, aj vlastných obyvateľov. Vsjo ravno, nas mnogo. Tej moci je vlastne jedno, či by sa krymčania pridali aj sami od seba.

Osobne si myslím, že Putinovi išlo primárne o Krym, ďalšie územia by boli už len bonus. Krym bola nutnosť. Stratégia rozpútať nepokoje aj východne od Dnepru, to len nadväzuje na tých slávnych ruských šachistov, ktorých som spomínal na začiatku. Stratégia je získať Krym za každú cenu. Ten už Putin má v rukách, teraz treba odvádzať pozornosť. Donbas a okolie, to je už len taký gembling. Ak nebude možné zvrátiť situáciu v Kyjeve, aspoň treba Ukrajinu zneistiť, potrestať a hospodársky dostať na kolená. Všimnite si, že o Kryme už dnes nikto nehovorí. Putin to hrá strategicky priam excelentne. Nehrá príliš morálne a už vôbec to nemusí byť v záujme obyvateľov regiónu. Veľká politika sa už oddávna domnieva, že jediný spôsob vládnutia je “divide et impera” a Putinovi môže vyhovovať, že na východnej hranici bude mať nestabilný nárazníkový štát, ktorý je jeho bývalou guberniou a ktorú historicky nazývali Kyjevská Rus! Treba si pozrieť historický vývoj od čias Zlatej hordy až do krvavého 20. storočia. Pozrime sa na vývoj približne za posledných 100 rokov:

Historický vývoj územia Ukrajiny

Treba pripustiť, že Ukrajina je tak trochu vnútorne rozpoltená. Kultúrne patrí zmýšľaním a tradíciami k západu. Značná časť krajiny patrila ešte donedávna Poľsku. Nepochybujem, že na Podkarpatskú Rus mal masarykovský koncept demokracie nezmazateľný vplyv. Verím tomu, že istá časť demonštrantov z Majdanu reagovala na Janukovičov odklon od Európy so zhrozením a nijako nechceli patriť k putinovským diktatúram ázijského typu.

Putin je bývalý príslušník KGB a to je následnícka  organizácia po NKVD. Stalinizmus kladiem v rebríčku režimov na najnižšie miesto v histórii. Žil som 24 rokov v krajine, ktorá bola v područí toho zvhrlého režimu a Putin bol žiakom vtedajších vládcov. Sledujem jeho vyhlásenia a snažím sa čítať medzi riadkami. Nemohol som si nevšimnúť prípady, ako Chodorkovskij. Možno sa zmenila ideológia, ale veľmocenské uvažovanie sa nezmenilo. Slobodné myslenie sa netoleruje. Možno tu už nie je taká otvorená brutalita, s ktorou Stalin vyvraždil milióny ľudí, ale stále je tu metóda využívania strachu, vydierania a vplyvu tajných služieb. Nie, Kyjev by nemal chcieť byť súčastou tejto politiky.

Čo si myslím o vplyve NATO a EÚ

Nuž, ak som si nebral servítky pred ústa doteraz, nemám dôvod to robiť ani v tomto prípade. Európska únia, aj keď to bude znieť trochu šokujúco”, je tak trochu projekt typu “4. ríša”. Považujem za pravdepodobné, že za politikou NATO voči Ukrajine sú skryté špičky z USA, pohrobkovia imperializmu britského, ale aj francúzskeho a nemeckého. Za hlavných strojcov by som hádal niekoho, kto sa zvykne označovať ako “jastrabi”. Je to ekonomicko-politické prepojenie konzervatívneho typu, opojené presvedčením o vlastnej správnosti, o ich práve presadzovať vlastné myšlienky masívnou vojenskou silou.

Ak by chcel niekto žiť z predaja zbraní, pravdepodobne by teraz nostalgicky spomínal na studenú vojnu, kedy ideologické konflikty ospravedlňovali existenciu obrovských arzenálov zbraní. Tu sa nerozprávame o šuflikantstve ako bola vojna v Iraku, či Afganistane. Tu hovoríme o obrovských flotilách lietadlových lodí aj s príslušným zväzkom krížnikov a torpédoborcov. Tu hovoríme o miliardových nukleárnych ponorkách, lietadlách ďalekého doletu, prezbrojovaní balistických rakiet. Za “boj proti terorizmu” sa dalo skryť kadečo, ale jastrabi potrebujú hrozbu globálneho konfliktu. Ukrajina je ideálne javisko pre tento typ stratégie. Vzkriesiť z hlbokého spánku konflikt superveľmocí. Čo viac si môžu oligarchovia – vlastníci zbrojných fabrík želať? A nebuďme naivní, na armádnych výdajoch zarába ktosi aj v Rusku.

Fakt, že si už Amerika nemôže podobné veci dovoliť, týmto jastrabom neprekáža. Ak by z katastrofálneho úpadku po uši zadĺženého štátu hrozili nepokoje na vlastnom území, tak aj na tom zarobia, lebo vyzbrojovať by bolo treba aj Národnú gardu a podobne.

Európska politika v tomto iba sekunduje. Nerobím si ilúzie, niektoré inštinkty sa nezmenia ani za 100 rokov. Snaha niektorých štátov ovládať väčšie územia sa možno nepodarila vojensky, ale ešte stále tu môžu byť pokusy robiť to cez machinácie na európskej úrovni. Všimnite si, že voliči ešte stále nepochopili, že z Bruselu sa stáva mocenské centrum s ambíciami na politickú úniu. Nie je ironické, že mnohým Slovákom sa nepáčilo byť v područí Prahy a pritom skutočný kolonializmus hrozí z Bruselu? Skvelá myšlienka spoločného trhu s minimom bariér, s voľným pohybom osôb a tovaru sa postupne zvrháva na pokusy o zladenie daňových sadzieb, eurovaly, či snahy o podriadenie národných vlád pod centrálnu. To všetko pod zámienkou hospodárskej bezpečnosti. Nechcem príliš odchádzať od ukrajinskej témy, ale keď sa pozerám na to, aké princípy sa používajú pri hospodárskej politike, ako sa zvrhlo vydávanie spoločnej meny, ako sa vzdávame zásad rozumného hospodárenia, začína sa vo mne búriť krv. Najhoršie je, že táto vec bežného voliča nezaujíma, sotva venuje pozornosť haštereniu na svojej lokálnej úrovni. Ak by sme mali o niečom snívať, tak by to mal byť návrat k pôvodnej koncepcii európskej integrácie, orientovať sa na slobodu pohybu a okresal by som všetky aktivity a právomoci Bruselu na pätinu. Už žiadne direktívy o veľkosti banánov, už žiadne socialistické zjednocovanie a prerozdeľovanie. Dotačná politika je najhorším príkladom korupcie. Nie, teraz nemám na mysli peniaze za vybavenie Eurofondov do vreciek úradníkov, teraz mám na mysli tú nehanebnú deformáciu celej spoločnosti, poľnohospodárstva, priemyslu a vôbec – celého podnikateľského prostredia a to ešte nič nehovorím o tisíckach lobystov, ktorí v závetrí Bruselu presadzujú svoje zámery.

Európska únia začala s myšlienkou slobody, ale v súčasnosti je to byrokratický moloch, ktorý začal pod zámienkou hospodárskej krízy naberať ambície a rozmery, ktorým by mal oponovať každý slobodne zmýšľajúci človek. Nie, Kyjev by nemal chcieť byť súčastou tejto politiky.

Čo si z toho všetkého vybrať

Nech si nikto nerobí ilúzie o tom, že jedna, alebo druhá strana je vzorom počestnosti. Ani Putin, ani EÚ a ani kmeň Bušobamov. Konflikt na Ukrajine vytvárajú tretie strany, ktoré viac alebo menej skryto podnecujú určité skupiny obyvateľstva k násilníckemu správaniu. Niekto tu bráni pokojnému spolunažívaniu. Oficiálne médiá – tam pravdu nehľadajte. Internet – tam koluje veľa dezinformácií, všetky záujmové skupiny majú svoj ekvivalent našich “brigádnikov zo Súmračnej”. Na ich príspevky potom reagujú ľudia, ktorých to z nejakých dôvodov presvedčilo a tí propagandu dávajú ďalej v dobrej viere. Ak si uvedomí aspoň jeden z tých ľudí, čo mi na Facebooku stále podsúvajú, ako je nejaká strana zlá a tí druhí sú vzorom cností, že tento konflikt je vytváraný a zápasíme tu s riadnou dávkou propagandy na oboch stranách, tak som tento článok nepísal nadarmo.

Osobne si myslím, že zdravý rozum si vyžaduje, aby človek v súčasnosti nesúhlasil s 3/4 priemerných voličov. Nechajú sa oblbovať.

Myslím si, že ak Ukrajina nemá skončiť rozpadnutá na 2 vazalské štáty – východnú časť, možno ako priamo súčasť Ruskej federácie a – západnú časť, ako perspektívna, ale najchudobnejšia súčasť EÚ, tak politici aj obyvatelia musia začať požadovať, aby vznikla vláda, ktorá bude veľkoryso garantovať práva obyvateľov oboch častí Ukrajiny. Musí to byť tak zreteľné, že nikto nebude chcieť ani ochranu Ruska, ani Únie. Možno je naivné čakať, že niečo podobné sa udeje, ale zdravý rozum sa občas presadí navzdory tomu, že sa to javí ako najmenej pravdepodobná možnosť.

Ukrajinci majú svoje záujmy. Mali by precitnúť a uvedomiť si, že veľmoci im ťahajú pod nosom medové motúzy. Ak sa toto nestane, potom čakám dlhodobé nepokoje, možno až náznak občianskej vojny a rozdelenie Ukrajiny sa nebude dať vylúčiť. Veľa bude záviseť od toho, či samotní Ukrajinci dokážu rozoznať, kto z ich vodcov za koho kope a podľa toho sa zariadili.

Osobne čakám skôr to, že sa presadí Putin. Je lepší stratég a je lepším vodcom. Európa nemá vodcu, omama Merkelová to nie je a Obama je miestami na smiech. Putin vyhrá, bohužiaľ nie preto, že je morálnejší. Vyhrá preto, že lepšie ovláda svoje remeslo.

Nás tieto veci ovplyvňujú nepriamo. Bol by som rád, aby ľudia otvorili oči a nesadli tak ľahko na lep propagande.

Ako by to malo byť

Politika Ruska by sa mala dostať do súladu s typickou ruskou dušou. Srdečnosť, veľkorysosť, nadhľad. Veľká zem, neobmedzené možnosti a tradícia mysliteľov, ako bol Tolstoj. Vodcovia Ruska by si mali uvedomiť, že k dobru nemožno ľudí donútiť násilím.

Politika USA by sa mala vrátiť k myšlienkam, za akých táto krajina vôbec vznikla. Otcovia zakladatelia vložili do ústavy myšlienky slobody a ľudských práv. Osobne si myslím, že posadnutosť národnou bezpečnosťou začína mať fašizoidné prvky. Amerika by mala prestať exportovať svoje hodnoty tam, kde o to nestoja, najmä ak sa to javí ako pokrytectvo. Naopak, myšlienky slobody sú nadradené existujúcej vládnej garnitúre a príde deň, kedy dôjde k náprave.

EÚ by sa mala vrátiť k jednoduchosti a slobode. Sloboda pohybu ľudí, služieb a tovaru, nie byrokratické direktívy. Pokusy obmedzovať suverenitu členov, lebo títo nesúhlasili s niečím, čo odporuje zdravému rozumu, to zaváňa diktatúrou. Nutne potrebujeme ľuďom otvoriť oči a zmeniť smer.

Všetky tieto inštitúcie (a hlavne voliči) by mali začať vetriť, odkiaľ vietor fúka, kde je skutočný zdroj zla, ale o tom si povieme inokedy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>