Ako sa seje nenávisť

Spoznávať nenávisť som sa naučil už veľmi dávno. Študujem ju dlhé roky. Vlastne by ju mal študovať každý človek asi tak, ako by mala divá kačka študovať brokovnice a poľovníkov. Sú rôzne druhy nenávisti, môže to byť vášnivá osobná zášť, ale môže to byť aj inštitucionálna, chladná nenávisť. Chcel by som o tom hroznom mechanizme povedať, ako to funguje vo všeobecnosti. Želám si, aby čitateľ venoval tejto téme aspoň zlomok tej energie, ktorú som do toho vložil pri štúdiu problematiky a písaní článku.

Árijský pôvod

Všetko to vlastne začalo ešte vtedy, keď som sa ako dieťa prehrabával v krabiciach s rôznymi fotografiami, metálmi, diplomami a rodinnými pamätihodnosťami. Vtedy sa mi dostal do rúk podivný dokument, na ktorom bol akýsi rodostrom s predkami z otcovej strany a bol to doklad o árijskom pôvode. Hneď som otcovi položil jednu z tých detských otázok, na ktorú hľadajú rodičia iba veľmi ťažko odpovede. S citlivosťou detskej duše som okamžite zachytil, že sa otec zháčil a hľadá slová, aby mi to vysvetlil tak, aby to pochopil aj sotva sedemročný chlapec.

Čo to je árijský? Načo je ten papier? Prečo to bolo vtedy treba? Otec sa nadýchol, prehĺbili sa mu vrásky a pokúsil sa vysvetliť dieťaťu niečo, čo majú problém pochopiť aj skutočne múdri dospelí. Pre mňa to bol asi prvý stret s inštitucionalizovanou nenávisťou.

Ak zanedbám nejaké zmienky o fašizme v škole, ak vynechám fakt, že som o 2. svetovej vojne dačo začul, lebo práve vtedy bežal v televízii nesmierne populárny seriál Štyria tankisti a pes, tak otec stál pred úlohou vysvetliť, že na árijskom pôvode vlastne až tak nezáležalo, skôr bolo treba preukázať, že človek nie je Žid. A prečo bolo dôležité, aby človek nebol Žid, to sa vysvetľovalo naozaj dosť ťažko.

Objasniť dieťaťu, že nacisti s príslovečnou precíznosťou vytvorili vyhladzovacie tábory, kde vyvražďovali státisíce, ba milióny Židov, to bola určite ťažká úloha. Vysvetliť, že v Nemecku sa po debakli v 1. svetovej vojne dostal k moci nejaký Hitler, a že ten dával všetky biedy nemeckého národa za vinu Židom, objasniť tie ich postoje, zákony, postupy, potom sa zmieniť o Slovenskom štáte, Tisovi a deportáciach, to muselo dať môjmu otcovi dosť zabrať, no počúval som so zatajeným dychom.

Stále mi to nedávalo veľký zmysel, tak som sa opýtal mamy, či aj jej rodičia mali rovnaký dokument a ona sa vyjadrila, že samozrejme, aj oni mali také isté potvrdenie, že ich pôvod je v očiach úradov bezchybný. Nijakovsky som nevedel pochopiť, prečo mali byť tí árijci lepší a prečo by mal niekto chcieť tých Židov pozabíjať. Otec mi urobil krátku prednášku o antisemitizme, o pogromoch, o fašistickej ideológii a dokázal som ako tak pochopiť, čo sa dialo, len som nevedel pochopiť, prečo by to niekto považoval za dobré riešenie. Možno je to taký test správnosti. Ak sa niečo nedá vysvetliť deťom, potom v tom musí byť nejaká zásadná chyba.

 

Predstava odvlečenia a zavraždenia tak veľkého počtu ľudí je vlastne nepredstaviteľná. Obrazotvornosť v tomto prípade zlyháva. Až neskôr, keď som mal približne 13 rokov, tak na rakúskej televízii dávali štvordielny seriál s názvom Holocaust a ten veľmi zmenil moje vnímanie celej tragédie, lebo namiesto suchej štatistiky o 6 miliónoch Židov, ukázali otriasajúci príbeh jednej konkrétnej rodiny Weissovcov.

Všetko dokreslili ešte osobné príbehy nášho rodinného priateľa, suseda Juraja, s ktorým sme sa navzájom navštevovali, bol to jeden nesmierne múdry a vzdelaný človek, ktorý mi raz ukázal tetovanie z koncentráku. Bol jeden z tých Židov, ktorí prežili. Len zo dvakrát nám vyrozprával nejaké zážitky z Auschwitzu (používať meno Oswiecim sa vlastne ani nehodí) a ako detská citlivá duša som jasne zachytil, že jemu sa o tých veciach hovorilo ešte ťažšie, ako môjmu otcovi, ktorého sa to vlastne bezprostredne netýkalo. Dodnes si spomínam na niečo, čo ma zo susedových rozprávaniach najviac zasiahlo: ako stál za hrozivým elektrickým plotom z ostnatého drôtu, pozeral sa na dym stúpajúci z komínov krematórií a do nosa sa mu derie  ten zvláštny pach, ktorý sa tam šíril vzduchom. Nijako nevedel pochopiť nenávisť, ktorá splodila toto vraždenie a ťažko sa vyrovnával s tou chladnou premyslenou bezcitnosťou, s akou to celé prebiehalo.

Antisemitizmus a dejiny

Dejiny ma vždy zaujímali, za dlhé roky som sa opakovane vracal k štúdiu tejto témy. Stále viac som žasol nad tým, ako ľahostajnosť bežných ľudí, ktorí by asi so zhrozením odmietali osud čo i len jediného zabitého väzňa koncentráku, prispela k tomu, že sa celá táto mašinéria mohla takto rozbehnúť.

Za dlhé roky môjho života som nemohol nezaregistrovať rozličné antisemitské poznámky od najrôznejších ľudí. „Židák, toto spôsobili Židia, židoboľševici, židovská lobby, židovskí bankári, čo sa usilujú o svetovládu“, atď. – to všetko sa mi obtieralo o uši a vždy ma tak trochu myklo, ako to už býva, keď predo mnou ktosi vysloví akési zovšeobecnenie. Ak to takto povedal nejaký jednoduchší človek, o ktorom mi bolo aj tak viac menej jasné, že to nemal z vlastnej hlavy, to ma tak neprekvapovalo, ale horšie bolo počúvať inteligentných ľudí, ktorých slovám som prikladal o niečo väčšiu váhu.

Keď som potom študoval históriu antisemitizmu, tak som bol zhrozený, s akými primitívnymi prostriedkami sa darilo rozličným vládnucim garnitúram spúšťať protižidovské nálady. Mať poruke obraz nepriateľa, nejakú skupinu ľudí, o ktorých majoritná populácia nemôže kvôli nedostatočnému kontaktu veľa vedieť, to odjakživa slúžilo na odvádzanie pozornosti. Je priam neuveriteľné s akým sebavedomím a istotou dokáže obyčajný človek odsudzovať!

Otestujte svoj postoj

Otestuje sa. Prečítajte si tieto slová a preskúmajte vlastné reakcie:
islamisti, moslimovia, Židia, Cigáni, Maďari, politici, jehovisti, scientológovia…

Ak vo vás existuje čo len záchvev odsúdenia pri zmienke o niektorej podobnej skupine ľudí, položte si jednoduché otázky:

• Máte v telefóne v kontaktoch aspoň jedného človeka z niektorej skupiny?
• Poznáte niekoho osobne do tej miery, že by ste ho navštevovali doma v kruhu jeho rodiny?
• Poznáte jeho kultúru, históriu, filozofiu, spôsob života?
• Poznáte ho osobne až tak, že chápete jeho svetonázory, uvažovanie, radosti a strasti?
• Pýtali ste sa niekedy takého človeka, ako sa vyvíjali jeho osobné názory a postoje v rámci histórie a skúseností jeho vlastnej komunity?

Slabšie povahy najneskôr tu prestali čítať. Povedali si – áno, rasizmus je zlý, ale nech si hociktorý z tých mudrujúcich bratislavských aktivistov skúsi žiť v bezprostrednej blízkosti „Cigánov“. Niekto zas spomenie, že Slováci trpeli pod maďarizačným tlakom a majú sa mať pred tými prišelcami na malých škaredých koníkoch na pozore.

Ale teraz vážne. Bývam v maďarskej obci, Slovákov je tu len zopár a nikto z nich by bez nejakej mentálnej poruchy nemohol podporovať nejakú protimaďarskú nacionalistickú stranu. Také niečo sa dá pestovať iba v oblastiach, ako je sever Slovenska, kde osobná skúsenosť s konkrétnymi ľuďmi je nahradená nevraživými rečami, ktoré šíria nacionalisti, ktorí si môžu z týchto vecí urobiť živnosť. Darí sa im to len preto, lebo zapĺňajú akési prázdno – jeho poslucháč nemá nijakú predstavu, lebo nemá suseda, ktorého meno znie ako Jánoš Fekete a namiesto toho sa bude predstava vytvárať len na základe rečí o zlých Hunoch, čo docválali od Uralu a vyhnali z trónu synov chudáka Svätopluka, ktorého krivácky oklamali bielym koňom.

Pritom v detstve som mal aj ja vyslovene protimaďarské postoje. Výrazne sa pod to podpísala súdružka učiteľka, ktorá nám dôsledne vštepovala vedomosti o maďarizácii, Apponyiho zákonoch a pod. Neznášať Maďarov bolo jednoducho medzi spolužiakmi „in“.

Niekto zas povie, že som žiarivý príklad toho, ako tí zlí Maďari dokážu človeka zmanipulovať a urobiť z neho maďaróna. Som si istý, že za napísanie týchto riadkov som si vyslúžil nenávisť niektorých ľudí.

Všimnite si, že ak niekto všeobecne nenávidí nejakú skupinu, očakáva, že sa k tomu postoju pripojíte. Ak si niekto myslí, že každý dobrý Slovák má nenávidieť Maďarov, potom v okamihu, keď tak neurobíte, tak aj vy ste zradca a „janičiar“.

Obraz nepriateľa

Obraz nepriateľa je pre tyranských vládcov dôležitý, lebo jednoduchí občania potrebujú naservírovať zjednodušené schémy o tom, ako funguje svet. Pre obyčajného veriaceho je pomerne ťažké rozoberať teológiu sv. Augustína a rozjímať o zložitosti lásky k blížnemu, múdry človek vie, že nemá všetky odpovede a občas oprávnene pochybuje. No jednoduchému človeku stačí povedať, že „my, čo sme proti potratom, homosexuálom a nedeľnému predaju“, sme tí jediní správni a ostatní (rozumej – tí, čo nie sú v našej skupine) si zaslúžia horlivé odsúdenie. To potom vedie k bizarným scénam, ako som pred časom zažil v Žiline. Niektorí Žilinčania si občas potrpia na svoj katolicizmus v protiklade s martinskými evanjelikmi, to sa potom môže prejaviť nasledovne: chodník pre chodcov blokovali dve autá. Jedno so značkou ZA a druhé s MT, obidve chodcom zasahovali do cesty úplne rovnocenne. Miestny obyvateľ sa pred mojimi očami strašne rozohnil – zlostne gánil na martinské auto a hundral si pod nos: „Odporný luterán, ako chu…ovo tu zaparkoval!“ Zle parkujúci Žilinčan mu nevadil, lebo bol súkmeňovec a teda asi aj ”správneho“ vyznania. Neďaleko mi zas vajíčkami nejaký dobrák ohádzal auto so značkou DS.

Ako ľahko by sa dalo vyprovokovať! Ako ľahko by človek poslúchol vysvetlenie, že každý Žilinčan je teda bigotný katolík – protimaďarský nacionalista!

Postoj je nainfikovaný

Čitateľov chcem upozorniť na to, že nenávistné postoje voči nejakej skupine ľudí sú prakticky vždy nainfikované. Od detstva nám ktosi masíruje hlavy postojmi, u ktorých sa nepredpokladá, že ich podrobíme vlastnej skúške správnosti. Otec mi opísal, ako jeho brat, ešte ako maličký chlapec, okríkol na ulici ortodoxného Žida: „Zlý Žid, zlí Židia, čo ukrižovali nášho Ježiška!“ Toto sa malo odohrať na Zakarpatskej Ukraine okolo roku 1925 v Mukačeve, kde môj dedo robil lekára.

Takéto slová predškoláka nepochádzajú z jeho hlavy. Táto schéma uvažovania je naočkovaná rodinou a širšou komunitou, v ktorej sa táto rodina nachádza. Dotyčný Žid vraj iba sklonil hlavu, zrýchlil krok a nikto sa ho nezastal. Nie je prekvapivé, že sa ho nikto nezastal ani neskôr, keď ho v apríli 1944 nahnali najprv do geta a potom do dobytčákov s cieľom v Auschwitzi.

Ako sa zasieva nenávisť

Mechanizmus je vždy podobný. Najprv sa do určitej komunity naočkujú určité odsudzujúce vzory uvažovania. „Lenivý Žid, krčmár, čo ruinuje Slovákov, bratranec z tretieho kolena tých rotšildovských bankárov, čo usilujú o svetovládu…“

Potom sa dá spoľahnúť na to, že ľudia sa o tých ”faktoch“ začnú ubezpečovať medzi sebou asi tak, ako si starí Rimania hovorili, že kresťania otrávili studne, požierajú malé deti a drzo odmietajú uznať cisára za jedného z bohov.

Ani Hitler nebol celkom vynálezcom protižidovských postojov. Prekvapivo málo ľudí vie, že Hitler sa inšpiroval nielen dávno živeným antisemitizmom, ale aj náukami ako je eugenika a veľkým vzorom uvažovania boli preňho niektorí  psychiatri, napr. Dr. Ernst Rüdin. Hitler teda nevynašiel antisemitizmus, ale doviedol ho do extrému – až ku „Konečnému riešeniu“.

Všimnite si, že ak máte nejakú zášť voči nejakej skupine, tak máte v hlave určité stereotypné náhľady, ktoré nie sú výsledkom vášho dôkladného štúdia. To nezačalo tým, že ste zažili niečo konkrétne a potom sa to stalo zas a rozumovou činnosťou ste prišli k záveru, že všetci sú zlí, ako ten predstaviteľ danej skupiny, s ktorým máte zlú skúsenosť.

Bludný kruh

Ak už budete mať nainfikovaný náhľad, že Rómovia sú povaľači, zlodeji, nekultúrni špinavci, je veľmi pravdepodobné, že počas života budete citliví na osobnú skúsenosť, ktorá ako keby ten náhľad potvrdzovala. Ak sa zameriate na negatíva, určite budete mať príležitosť niečo podobné pozorovať.

Ak zatvrdíte svoje srdce a nejakým omylom pôjdete cez rómsku osadu, budete sa báť, budete sa tváriť, že tam nie ste a zrýchleným krokom sa budete snažiť vytratiť. Je vám jasné, čo vlastne vyžarujete, a čo asi tak priťahujete?

Spomínam si, že som pri turistických potulkách prechádzal miestami, ako býval Letanovský mlyn. Usmieval som sa, zdravil som sa s cigánčatami, ktoré mi robili doprovod, ale oči sa mi stretli aj s dospelými. Vzájomný rešpekt a úsmev robí divy. Áno, videl som tam aj zlé pohľady ľudí, ktorým niekto narozprával, že každý gádžo je rasista, ktorý ich nenávidí. Videl som nepredstaviteľnú biedu, vyhasnuté pohľady alkoholikov, ale aj pobavené pohľady tých, čo nevedeli pochopiť, že sa tam niekto ako ja odváži prísť.

Nie, nehovorím, že by sa nemohlo nič stať, veď takéto osady sú vlastne extrémnym životným prostredím. Ale chcem povedať, že postoje človeka, to čo vyžaruje veľmi ovplyvňuje to, čo dostane naspäť. A kruh sa uzatvára. Nenávistné reči, ktoré predtým iba počúval a formovali jeho názory, si taký človek ako keby potvrdí. Sústredí sa na to zlé a je nepochybné, že také veci zažije, alebo aspoň uvidí. Je už len na ňom, či pochopí, že sa jedná o zovšeobecňovanie.

Vzájomné ubezpečovanie

Celý tento proces sa zhoršuje ďalším dôležitým faktorom. Niektorí ľudia majú tendenciu opakovať to, čo počuli a šíriť nenávisť a negativizmus ďalej. Ide o vzájomné ubezpečovanie sa. Veď aj mnohé štátne hymny pochádzajú z obdobia národného obrodenia a obsahujú štandardnú schému „my-dobrí-prežijeme a tí-zlí-druhí-zahynú“. Negativizmus a vzájomné ubezpečovanie sa o tom, že niekto je zlý, patrí k skupinovému folklóru. Počúvajte rétoriku niektorých „odborárov“, ale aj to ako sa ubezpečujú určité predavačky nábytku o tom, že zákazníci prichádzajú len „očumovať“ a aj tak nakoniec nikto nič nekúpi, lebo každý kupuje len to najlacnejšie a ten blbec – náš riaditeľ, nám sem stále dáva tie drahé, nepredajné kusy…

Všimnite si, že niektorí ľudia budú donekonečna opakovať všelijaké chronicky omieľané stereotypy o „Cigánoch“, politikoch, či Židoch. Hádajte, v ktorom meste sa bude Bystrica označovať „Pažravá pri Zvolene“ a kto nazýva Bratislavčanov „paštikári“.

Zlý jednotlivec

Nepovažujte ma za naivku. Poznám štatistiku kriminality Rómov. Ani chvíľu nepochybujem o tom, že Jobbik je organizácia, na ktorú sa nebudem priateľsky usmievať. O najvyšších bankárskych elitách si nerobím nijaké ilúzie a som si istý, že medzi nimi budú predstavitelia židovskej komunity. Nejeden krčmár v predvojnovom období spáchal kadečo zlé a jeho potomkovia možno žijú v Izraeli, kde niektorí vodcovia páchajú zločiny voči Arabom. Ani chvíľu nezaváham, keď vyhlásim, že medzi Arabmi sú konkrétni ľudia, ktorí so svojím terorizmom predstavujú dokonalý príklad zla.

Pointa je vo výraze konkrétni ľudia. Zlo sa dá vždy pomenovať. Spáchal ho vždy konkrétny človek, ktorý má meno. Jeho súkmeňovci by nemali zaňho trpieť. Nikdy!

Milujte

Nenávisť je jednoduchá. Neberie ohľady, keď sa rúbe les, lietajú triesky. „Zmárniť ich treba všetkých“. Je jednoduché „natrieť“ niekoho na červeno a potom vyhlásiť, že všetkých červených treba nenávidieť.

Humanizmus je zložitejší. Milovať ľudí, znamená vyrovnať sa s ich mnohorakosťou. Každý je jedinečný. Tu jednoduché heslá nefungujú.

Zovšeobecňovanie je už samo o sebe zlom. Študujme ho tak, ako by mala kačka študovať brokovnicu…

Nič z toho, čo tu preberáme, by nemalo byť dôvodom, aby ste niekoho nenávideli. Ak vás niekto provokuje a vy pocítite nenávisť, potom tak trochu vyhral. Nemusíte nenávidieť. Pri potieraní zla sa nenechajte strhnúť. Zabráňte mu, ale nenakazte sa ním.

Zhrnutie

• ľudia väčšinou neštudujú kultúru “tých druhých”, spravidla nepoznajú nikoho konkrétneho a nevedia si o tom nič rukolapného predstaviť
• ľudia často zjednodušujú koncept “dobrí” a “zlí” a potrebujú mať nejakého oponenta
• chýbajúcu predstavu o nejakej skupine zaplnia zlomyseľní ľudia nenávistnými a odsudzujúcimi “informáciami”
• v každej komunite existujú ľudia, ktorí takéto reči omieľajú, pripomínajú a vyzdvihujú každý príklad, ktorý by naočkovanú nenávistnú predstavu podporil

V ďalšom článku Dobro má problém porozumieť nenávisti začneme rozoberať, čo sa dá s týmto robiť (samozrejme, okrem osvety a vzdelávania).