Nejaký čas si všímam na internetových fórach priam jedovaté poznámky turistov voči lesníkom, drevorubačom a ťažbe dreva, najviac tieto vášne vyvolávajú holoruby v NAPANTe.
Sám som tadiaľ v poslednom čase chodil a pohľad na žalostné zbytky lesov je skutočne na zaplakanie. Párkrát som sa tiež kriticky vyjadril, mal som totiž pomerne radikálny názor, že Al-Káida aj lykožrút majú v modernej spoločnosti podobnú funkciu.
Prečo?
Lebo sú výbornou zámienkou. Al-Káida je vynikajúci nástroj pre kmeň Bušobamov, aby mohli bombardovať rôzne krajiny “v podzemí ktorých sa nespravodlivo vyskytuje americká ropa”, a ak tam nie je ropa, tak aspoň sa môžu minúť arzenály zbraní a dokúpiť nové od stranníckych sponzorov. Lykožrút zas predstavuje výbornú zámienku, ako nejaký napadnutý les vyťať už teraz a zinkasovať peniaze, ktoré by inak podľa pôvodného lesného hospodárskeho plánu prišli na rad až omnoho neskôr.
Dosť mi to vŕtalo hlavou, položil som si otázku, koľko toho o živote lesných hospodárov všetci tí priaznivci ekologického hnutia “Zabi lesníka – zachrániš strom”, vôbec vedia? A potom som si sebakriticky uvedomil – koľko toho viem vlastne ja?
Všetko to pre mňa ešte v zime začal jeden veľmi rozhľadený človek, ktorý mi vybavil nesmierne zaujímavú exkurziu do doteraz funkčnej bane na barit. Rozprávali sme sa potom o histórii bane, baníctva a mimovoľne prišlo aj na lesy. Vysvetlil mi, že dnes máme na Slovensku iba pramálo skutočných pralesov, najväčší výrub naše lesy postihol v období rozmachu baníctva a hutníctva, keď sa pre hutnícke účely vo veľkom používalo drevené uhlie. Veď kremnické bane v istom období vydávali zo seba polovicu svetovej produkcie zlata, strieborná Banská Štivanica bola druhé najväčšie mesto Uhorska a jedno z našich pohorí sa nie nadarmo volá Rudohorím. Keď budete kráčať v Malých Karpatoch po Štefánikovej magistrále, pozorne sa pozerajte pod nohy, až budete v blízkosti sedla Uhliská. Aj keď sa tam drevené uhlie nevyrába už dlhé roky, stále tam nájdete neprehliadnuteľné stopy po tejto činnosti.
Tento chlap, ktorý v horskej oblasti Spiša prežil celý život, mi objasnil, že dnes máme na mnohých miestach nepôvodný ihličnatý les, lebo pôvodné, väčšinou bukové lesy padli dávno za obeť sekerám a pílam.
Pred objavom kamenného uhlia sa pre hutníctvo masívne využívalo drevené uhlie, kráľ Vladislav II. napríklad povolil rúbanie lesov pre Štiavnicu aj mimo jej chotára, kto má záujem, nech si vyhľadá informácie a heslá ako Agricola, Fuggerovci, Thurzovci. Lesy sa rúbali vo veľkom a drevorubači postupne prenikali aj do najnedostupnejších lokalít slovenských hôr. Iba ťažko sa dá dokázať, či niekde zostali pralesy, lebo až panovníci Žigmund, Maximilián II. a osvietená Mária Terézia vniesli do ťažby aký-taký poriadok.
V dlhšom rozhovore sme nakoniec dospeli k záveru, že neexistujú presné záznamy, či niekde ostal pôvodný les od praveku, ale prinajmenšom by mohli byť vyhlásené niektoré zachovalejšie územia za oblasti, kde necháme prírodu spravovať les po svojom, no na druhej strane sa nemôžeme tváriť, že to nijako neovplyvní fungovanie susediacich lesných vlastníkov a hospodárov.
Potom v lete som sa dostal opakovane do Nízkych Tatier a pohľad na holoruby vo mne vyvolal rozhorčenie. Drevorubači vyholili obrovské plochy, na svahoch zostali často len menšie pruhy zeleného lesa. Počas turistiky som si všimol sivé plochy suchých stromov, čo zomreli postojačky a už ma neprekvapilo, keď som uvidel, že ťažba sa k nim blíži, no nechápal som, prečo nemilosrdne vytínajú aj zelené stromy. Musel som však pripustiť, že sa môžem rozčuľovať nad touto metódou, no nijakovsky neviem ponúknuť fundovanú alternatívu a treba nahlas povedať, že konaniu lesníkov nerozumiem, lebo som sa nikdy neopýtal nikoho z “tej druhej strany”.
Naveľa, naveľa, som oslovil dlhoročného priateľa a kolegu, ktorý je zároveň spoluvlastníkom v urbárskom spoločenstve v západnej časti Rudohoria, aby mi tieto veci objasnil ako lesník a majiteľ lesa. Vysvetlil som mu svoje rozhorčenie, pozorne ma tento horal, lazník a hospodár vypočul a potom mi dal vysvetlenie, ktoré moje militantné odsudzovanie dostalo do úzkych. Ak by som mal reprodukovať jeho postoje, vyznelo by to nejako takto:
Tak vy (turisti) si myslíte, že nemilujeme zelený les? Myslíte si, že sa tu naň s diabolským úškľabkom koristnícky vrháme? Že tu ilegálne a svojvoľne ťažíme stromy? Pre nás je to na zaplakanie, lebo okrem smutného pohľadu na krajinu tu dochádza k ohrozovaniu našej ekonomickej podstaty.
Treba si uvedomiť, že značná časť lesov má súkromných vlastníkov. Naši predkovia neprepili svoj majetok, ani ho neprehrali v kartách, ale prácne šporili groše, prikupovali pozemky, usilovne hospodárili v lese a vedeli, že to bude možno až tri generácie neskôr, kedy rodina skutočne pocíti finančný prospech. Môj pradedo les za mladi vysadil, môj dedo aj otec tam mali len robotu, náklady a starosti a až ja a moje deti zažijú okamih, kedy sa budú stromy postupne vytínať a zarobíme peniaze, no zároveň zostáva záväzok vysadiť nové semenáčiky, mladé lesy potom hájiť, obhospodarovať, veď od toho je aj slovo “hájnik”.
Predstava, že lesníci s nadšením vytínajú napadnuté nezrelé lesy je scestná. Milujeme lesy ako hocikto iný, ale na rozdiel od neznalého obyvateľstva, máme k nim o niečo pragmatickejší postoj, lebo nás to živí. Živíme sa predajom nagazdovaného dreva na pozemkoch, ktoré ťažko získavali celé generácie našej rodiny, o medzihrách v komunistických časoch tu radšej ani nebudem hovoriť. Je to pekné počúvať, že les patrí všetkým, áno, les má aj celospoločenské funkcie – vyrába kyslík, zlepšuje zadržiavanie vody, bráni erózii, na les sa dívame a má estetické hľadisko, je to biotop pre zver a ostatné živočíchy, áno, my toto dobre vieme. Je úžasné vyhlásiť rezerváciu, prípadne národný park na mieste, kde niekto vlastní les. Lenže pri vyhlásení ochrany prírody na cudzích súkromných pozemkoch sa iba málokto zamyslí nad tým, že niekto tu musel investovať peniaze, odriekanie a prácu po celé generácie.
Nemôžete nechať roľníka kúpiť pôdu, zasiať obilie a potom mu povedať, že z dôvodu ochrany prírody už nesmie zožať úrodu. Nemôžete nechať vlastníka nehnuteľnosti krvácať tým, že vyhlásite jeho dom za chránenú pamiatku a potom mu zakážete vymeniť na okne kľučku, budete ho buzerovať na každom kroku a úplne znehodnotíte jeho majetok bez akejkoľvek kompenzácie (a toto sa veru deje tiež).
Je to všetko krásne, robiť ochranu prírody na účet generácií súkromných vlastníkov!
Hovoríte, že v rezerváciách máme zaviesť bezzásahový režim? V poriadku, ale odkúpte naše pozemky a stromy za tržnú hodnotu, vrátane budúcich výnosov. Ak existuje spoločenská objednávka (rozumej = potreba všetkých občanov) na chránenú prírodu, potom to chránené musí byť štátne a musí existovať zhoda, že štát (rozumej = daňový poplatník) do toho investoval, no tie peniaze sa už nevrátia v ťažbe a jediné náklady už budú len v ochrane, sprístupnení verejnosti a basta. Ak máte výhrady k tomu, ako hospodárim na SVOJOM majetku a tvrdíte, že to je celospoločensky škodlivé, tak láskavo odkúpte férovo môj les, alebo ho zameňte za rovnocenný štátny les v okolí a potom si tam už robte čo chcete.
Ak už sa bavíme o nutnosti vyťať napadnutý les, potom je to aj pre nás smutná úloha, no v nijakom prípade nepostupujeme svojvoľne. Na detekciu lykožrútov zrežeme na stromoch kúštik kôry, aby sme zistili stupeň napadnutia. Ak je strom nezvratne napadnutý, stáva sa jednak semenišťom ďalšej nákazy a ak je ešte živý, tak máme 
poslednú príležitosť hospodársky ho využiť. Ak niekde vidíš skupinu vysušených stromov, tak si svedkom neskorej detekcie a reakcie. Obzri sa lepšie, v okolí uvidíš smreky, ktoré začali blednúť, tam už pracuje lykožrút v plnom nasadení a do roka – dvoch stromy odumrú. Toho hmyzu je tam toľko, že za obeť padne väčšina stromov. Zbytočne verejnosť nadáva, že pílime zelený les, z väčšej časti sú to stromy už nezvratne odsúdené na smrť.
Niekedy počúvame, že sme tie stromy nemali vyťať a nechať celý proces na prírodu. Lenže moment, o chvíľu tam už nebude zelený les, budú tam len kostry odumretých stromov. Ak to tam necháme, množstvo suchej drevnej hmoty padne skoro naisto za obeť nejakému požiaru, ktorý sa s najväčšou pravdepodobnosťou rozhorí, keď už budú nové semenáčiky vyrastené. Ak požiar nespôsobí nejaký turista, hubár, či opekajúca partia, môže to byť blesk. Dnes turisti nadávajú na vyholené svahy. Sú ochotní pozerať sa na kilometre štvorcové posiate mŕtvymi stromami?
My sa tu však celý čas bavíme o súkromnom lese. Ak už nám v nejakom úseku vypukne táto pliaga, máme len obmedzený čas na to, aby sme stromy vyťali. Ak máme šťastie, tak z toho bude stavebné drevo, ak sú stromy príliš mladé, alebo stihnú odumrieť, potom z nich bude už len palivo. Zrezať odumreté stromy je preto úplná katastrofa. Každopádne však finančne krvácame, lebo náš plán počítal spravidla s omnoho neskoršou ťažbou.
Poviem to ešte raz a zreteľne. Štát bez okolkov vyhlási chránené územia na súkromných pozemkoch. Zem aj stromy sú naším majetkom. Keď potom stromy postihne masívna nákaza drevokazným hmyzom, tak les vytneme podľa pokynov (štátnej) lesnej správy a je to aspoň pokus minimalizovať škody. To nie je nijaká svojvoľná činnosť. Robíme to, je nám pri tom na zaplakanie, ale môj osobný názor je taký, ža ak by sme aj les totálne odpísali a ostali tam stáť kilometre štvorcové uschnutých stromov, tak by verejnosť nadávala ešte viac.
Štát by mohol prijať doktrínu, že na štátnych pozemkoch v chránených územiach zavedie bezzásahový systém. Ak na to bude spoločenská objednávka, môže to urobiť, lebo je to JEHO majetok (to by sa ešte museli zmeniť niektoré zákony, viď rozporuplné postoje prokuratúry a ministorv ŽP ohľadom Tichej doliny). Aj v takom prípade však musí kompenzovať susedov, lebo invázia lykožrúta nerozlišuje hranice štátnych pozemkov. Osobne si však myslím, že verejnosť by sa pod dojmom obrovskej rozlohy mŕtvych stromov postavila na odpor, bez ohľadu na to, čo si ochranári myslia.
Toľko môj kamarát, lesník a urbárnik. Bola to zaujímavá lekcia. Ešte raz si obzerám fotografie s vyholenými svahmi Nízkych Tatier. Chodí mi hlavou neodbytná otázka: čo vlastne chcem, aby sa tu stalo? Ako sa má vyriešiť ten problém, ktorý odštartovala veterná smršť a podpísala sa pod tým aj tradícia sadiť monokultúrne lesy, ale to by sme sa vari museli vrátiť až k časom Jozefa Dekreta Matejovie.
Keď si teraz čítam voči lesníkom nenávistné (miestami až fašisticky znejúce) poznámky, ktoré píšu na turistické fóra rôzni ľudia, najradšej by som im odkázal nasledovné. Vezmite so sebou môjho dobrácky založeného priateľa lesníka a choďte s ním k napadnutému lesu. Tam diskutujte, navrhujte, ale v prvom rade pozorne počúvajte. Keď budete mať dosť informácií, aby ste dali konkrétne návrhy, čo s týmto problémom urobiť, tak si otvárajte ústa. Dovtedy trochu pribrzdite pri používaní silných slov. Ostro kritizovať nejaký postup je najľahšie na svete do momentu, kým sa nikto nepýta na konkrétne riešenie, ktoré navrhujete vy.
Nadávať na lesníka, znamená nadávať na vykonávateľa, nie na strojcu…
V júni 2016 pridávam do článku po pomerne rozsiahlom štúdiu problematiky nasledovný text:
Množstvo holorubov v našich lesoch je výsledkom kombinácie netrpezlivej hrabivosti veľkých hráčov + veterných a lykožrútových kalamít + krátkozrakej lesníckej koncepcie našich dedov a otcov.
Čo mám na mysli pod tou krátkozrakosťou?
Svojho času vyzeralo monokultúrne hospodárenie ako super vec, prírastky boli krásne, ale príroda má svoje zákonitosti a napriek našej naivnej predstave „poručíme větru, dešti“, nás vždy napokon dobehnú naše pokusy pracovať proti jej prirodzeným zákonom. Najmä u smrekov možno pozorovať, ako druhá generácia monokultúrneho lesa nedosahuje parametre tej prvej a tretia generácia už zápasí s vážnymi problémami, les je zraniteľnejší, prírastky zaostávajú za očakávaniami. Vo zvýšenej miere treba používať chémiu, kalamity vznikajú aj za podmienok, kedy by zdravé stromy nepodľahli, atď.
Do pozornosti čitateľa odporúčam meno Ladislav Alcnauer. Tento vynikajúci lesník ukázal v praxi, ako by mala vyzerať moderná alternatíva lesníctva pre 21. storočie. Jeho dlhoročné pôsobenie v okolí Smolníckej Huty ukázalo, že človek môže využiť vo svoj prospech dynamiku prírodných procesov a najmä výberkový systém hospodárenia dokáže nahradiť dnes už prekonané staré metódy.
Stále viac lesníkov si osvojuje tieto princípy, ale treba asi dodať, že holoruby a koristnícke metódy vyhovujú všelijakým „žigojahnátkom“ a na takýchto ľudí prisaté pijavice, čo potom na oplátku musia prispievať do príslušných stranníckych pokladní.
Iba verejnosť pod vedením osvietených aktivistov môže vytvoriť dostatočný tlak na úrady, aby sa v lesoch začalo hospodáriť omnoho viac v súlade s prírodnými zákonitosťami.
Aj keď osobne volím skôr strany s liberteriánskym pozadím, za šéfa Štátnych lesov by som dosadil človeka, ako je Ján Mičovský. Bez ľudí ako je on, čaká lesy úplný rozvrat, lebo už teraz tam máme prisatých omnoho vážnejších škodcov, ako je taký chrobáčik s menom lykožrút…
Pridaj komentár