Seriál venovaný štúdiu zloby prerušíme niečím veľmi pozitívnym. Staré latinské príslovie hovorí:
Inter arma silent musae = medzi zbraňami múzy mlčia. Ale niekedy to nie je tak.

Niekedy hudba preruší rinčanie zbraní. Nižšie si pozrite video s vojnovým veteránom, tu je jeho príbeh:
Volám sa Jack Leroy Tueller. Toto sa odohralo 2 týždne po dni D (vylodenie) v Normandii.
Je tma, prší, blato. Som vystrašený, tak si vyberám moju trúbku, ale veliteľ hovorí: „Jack, dnes večer nehraj, lebo tam vonku zostal ešte jeden ostreľovač.“
Ale ja som si povedal – ten nemecký ostreľovač je vydesený a osamelý, rovnako, ako ja. Tak som si povedal – zahrám jeho milovanú pieseň. (Lili Marleen)
Ďalšieho rána sa zjavil džíp od vyloďovacej pláže, vzdialenej asi jeden a pol míle. Vojenský posol hovorí: „Hej, kapitán, tu sú nejakí nemeckí zajatci pripravení na prepravu do Anglicka a jeden stále hovorí lámanou angličtinou – kto hral včera v noci na trúbke?“
Zajatec začal vzlykať a povedal: „Keď som ťa počul hrať tú skladbu včera v noci, spomenul som si na svoju snúbenku v Nemecku, myslel som na svoju matku a otca, bratov a sestry a nebol som schopný ani vystreliť.“
A vystrel ku mne pravicu a ja som si potriasol ruku s nepriateľom. Ale to nebol nepriateľ. Bol len osamelý a vystrašený, úplne rovnako, ako ja.
To je moc hudby.
K tejto skladbe treba dodať ešte čosi. Počas nemeckej ofenzívy v severnej Afrike vysielalo rádio Belehrad pesničku Lili Marleen pre nemeckých vojakov každý večer. Z nejakých dôvodov ju radi počúvali aj britskí vojaci. Obľúbenosť skladby bola tak veľká, že velitelia neboli schopní donútiť vojakov bojovať počas vysielania. Delostrelci odmietali ostreľovať pozície, lebo rachot by zabránil počúvaniu piesne. Toto je jeden z mála príkladov v histórii, keď umenie, presnejšie – hudba, dokázalo zastaviť aspoň na chvíľu boj.
Umenie, humanizmus, túžba po slobode môžu mať k sebe veľmi blízko.
Pridaj komentár