Tento príspevok mi neprinesie u každého popularitu, ale na tom nezáleží.
Viackrát som v minulosti prechádzal cez Rudňany. Je nemožné nevšimnúť si nepredstaviteľne biedne príbytky Rómov. Začmudené, rozpadávajúce sa, zakryté útržkami plechov. Keď som neskôr doma triedil veci, odložil som nabok staré topánky, ktoré som už dlho nemal na nohách, dávno ich nahradili novšie. Ale pre chudobného človeka by to mohlo byť ešte stále nadpriemerné obutie.
Pri najbližšej ceste som zastavil na mieste, kde by pravdepodobne väčšina šoférov ani nepribrzdila. Bolo to priamo pred barakmi a moju prítomnosť zaregistrovalo pár chlapov. Bez najmenšieho zaváhania vyštartovali. To nebolo tak, že by zostali sekundu prekvapene stáť a potom sa rozbehli. Začali šprintovať okamžite.
O tom, ako sa títo ľudia správajú, som počul najrozličnejšie historky, vrátane tých hororových. Ale aj tak som tam stál a spustil okno. Dobehol k nemu zadýchaný mladý chlap, zodvihol som tašku s topánkami a spýtal sa ho, či sa mu zídu. S vďakou vzal tašku a chcel som ešte vedieť, prečo tak strašne rýchlo pribehli.
Dozvedel som sa, že občas niekto príde, lebo potrebuje najať napr. kopáčov na stavbu, tak dúfali, že budem niečo potrebovať.
Rozlúčil som sa a pokračoval v ceste.
Toto bola príučka. Ešte chvíľu ako keby som zostal zamyslený. Tak toto sú tí ľudia, o ktorých si tak veľa mojich známych myslí, že sa im nechce pracovať. Že len zneužívajú sociálne dávky. Že každého pocestného vyrabujú. Až im tí moji „známi“ uvidia na nohách moje topánky, budú presvedčení, že ich ukradli.
A tu som zažil, ako sa tu bez jediného zaváhania pretekali chlapi, aby boli prví pri mojom aute, lebo dúfali, že dostanú nejakú prácu. Keď som si toto uvedomil, až ma pichlo pri srdci. Pripomenulo mi to filmy z éry veľkej krízy, kde pred americkou továrňou čaká stovka chlapov, ale vyberú len zopár.
Bola to zaujímavá lekcia, nezabudnem na ňu.
V ten deň som stretol človeka.
Pridaj komentár