Veľa sme počuli o prorokoch, ktorým mal diktovať texty Najvyšší, ale o tom dnes nechcem hovoriť. Myslím si, že skladatelia sú obdarení podobnou schopnosťou.
Najkrajšia hudba býva často smutná a melancholická, možno je to preto, že okamihy šťastia sú naozaj okamihy, ale ak máme dôvod na smútok, ten nás drží omnoho dlhšie. Šťastie je okamih, z ktorého čerpáme radosť, silu a stáva sa naveky súčasťou nášho bytia. Smútok je o strate, o prázdnote, o obave, že sa z toho už nikdy nepozbierate.
Ak existuje nejaká vyššia moc, potom sa prejavuje ako nehybný hýbateľ, ktorý zasiahne, keď už je zdanlivo všetko márne, keď už temnota triumfuje a vtedy sa niečo zmení, zdanlivo bez akejkoľvek logiky. Búrka pominie, slnko vychádza a nad umytou krajinou sa zjaví dúha ako obnovenie sľubu o víťazstve dobra.
Keď si človek zúfa a preniká ním smútok, urobí mu dobre, ak má pocit, že mu niekto naozaj rozumie. Tento zdanlivo nevysvetliteľný fenomén zjavne funguje, prejav empatie nás vskutku nabíja životnou energiou. Ako keby sme tým naberali silu a vylievali zo seba do ničoty zúfalstvo a zlé pocity. Keď počúvame melancholickú hudbu, môžeme len žasnúť, že ako mohol skladateľ tak dokonalo vystihnúť ten pocit, ktorý by sme nikdy nevedeli opísať slovami? Utrpenie sveta sa nedá zmerať, ale začínam veriť, že komponisti sú posvätní, lebo snáď nebudem ďaleko od pravdy, že niektoré vrcholné diela sú výsledkom božského vnuknutia. Skladateľ precítil všetky minulé aj budúce márnosti a priviedol do nášho sveta istú rovnováhu. V tom človeku je niečo božské a ak je za tým božský zásah, potom je v tom niečo ľudské.
21. február budem mať zapísaný ako deň, kedy sa vrcholná zloba pokúsila zastaviť pravdu. Je to paradox, ale vražda vypustila z reťaze túžbu po slobode a slušnosti. Zároveň však neviem neplakať nad žiaľom rodičov a rodiny, lebo zasiahli aj môjho brata, či syna a dcéru, lebo v istých okamihoch sme všetci bratia a takéto hrozné činy boli útokom na nás – na ľudstvo.
Na tento deň sa mi hodí dielo Samuela Barbera (melódiu poznáte skôr ako Adagio pre sláčikový orchester), ale v tejto úprave pre zmiešaný zbor ho nazvali Opus Dei (Božie dielo) a myslím si, že každý človek, ktorého otriasli udalosti tohto dňa v roku 2018, možno hľadá miesto, kde by sa na chvíľu zavrel so svojimi myšlienkami a nechal plynúť emócie cez toto závratné hudobné dielo. Nech sa páči:
A prečo si myslím, že skladatelia sú občas viac ako proroci? Lebo hudba je to, čo slová nemôžu.
Pridaj komentár