Väčšina ľudí si neuvedomuje, že v každej krajine existuje niečo, ako dlhodobá vízia národa. Táto vízia obsahuje nielen budúcnosť, ale jej významnou súčasťou je história a pôvodná myšlienka štátu pri jeho zrode.
Povedomie občanov štátu obsahuje spomienku na dávnych vodcov, lebo oni boli medzi prvými, ktorí myšlienku toho štátu sformulovali a premenili v čin. Ak je krajina kráľovstvom, nositeľom tejto tradície je úradujúci panovník, v republikách sa táto myšlienka preniesla na prezidenta.
História pozná zlých kráľov, ale pamätá aj na Chamurappiho, Ašóku, Marka Aurélia a Karla IV – „otca vlasti“. Nejdem teraz zabŕdať do práce historikom a špekulovať, či k nim u nás patrí Samo, Svätopluk, alebo sa môžeme prihlásiť k tomu najlepšiemu, čo priniesli aj Arpádovci, či Habsburgovci. História bola spletitá a nie je ľahké sa o nej s každým zhodnúť.
Čo však viem naisto: prvá úloha prezidenta je objaviť s pomocou najmúdrejších ľudí v štáte, ideálnu predstavu vízie krajiny. To nie je ľahká ani zanedbateľná úloha.
Vízia sa netýka len nejakého konkrétneho cieľa, ale musí pomenovať aj hodnoty, princípy, teda to všetko, čo nájdete v slovníku, ak vyhľadáte slovo étos (étos = typický charakter, duch, postoje ľudí, kultúry, éry, atď.). Prezident je tu na to, aby pomohol sformulovať jednak filozofiu krajiny, jej humanistické princípy, zásady cti, nadradené princípy ako je sloboda, zodpovednosť, súcit, podpora usilovných, ochrana slabých; a to všetko tak, aby v krajine mohlo prekvitať hospodárstvo, existovali dobré vzťahy so svetom a hlavne – aby sa v krajine cítil dobre a slobodne každý občan, ktorý má čo i len kúštik slušnosti v srdci.
Je lepšie, ak je prezident skutočne nestrannícky, lebo vtedy sa ľahšie oddelí od záväzkov, ktoré stranníkom vznikali v čase, či už osobné, ideologické, alebo materiálne. Nestranníkovi je ľahšie byť nadstrannícky.
Prezident je autorita a to predovšetkým morálna. Jeho pozornosť má byť zameraná najmä dovnútra krajiny. Má mať štáb ľudí, ktorí hľadajú pozitívne správy a príklady, lebo médiá sa zameriavajú na škandály a zlé správy. Prezident dáva o dobrých príkladoch vedieť, ale zároveň dôsledne pranieruje prípady zlyhania úradov, justície a politických subjektov.
Je omyl, že prezident má krajinu predovšetkým reprezentovať navonok. Na túto agendu máme ministra zahraničných vecí a jeho zbor. Áno, prezident je na čele mnohých oficiálnych štátnych návštev, ale jeho hlavnou doménou zostáva vlastná krajina. Ak už sa prezident venuje zahraničnej politike, potom by mal zasiahnuť aktívne do zmierovacieho procesu. Pozýva k rokovaciemu stolu hlavy znepriatelených štátov, aktívne ich žiada, aby odhalili skrytých podnecovateľov konfliktov a vyzýva k pokojnému riešeniu sporov.
Štáb prezidentových ľudí zbiera dáta o tom, ako celý štátny mechanizmus plní svoje úlohy, aby občan bol obslúžený tak, ako sa patrí na skutočného držiteľa moci v štáte. Prezident neváha kritizovať vládu a ministrov za prešľapy, zlé zákony, neschopnosť úradníkov, či silových zložiek a súdnictva. Aj inštitút amnestie slúži na to, aby sa napravila krivda, ktorú však musí so všetkou zodpovednosťou preskúmať a potom konať.
Prezident by nikdy nemal zabudnúť, že je ideovým nástupcom kráľov. Ich prastaré latinské pomenovanie “rex” bolo odvodené od konceptu – ten, čo koná správne. Dnes už prezident nemá moc kráľov, ale stále má moc slova, aby bránil, ako posledná morálna inštancia, záujmy občana a obyvateľov krajiny. Prezident ako priamo zvolený politik, ktorý dostal mandát od občanov, nepotrebuje zákonodárnu moc a nemal by mať ani exekutívnu právomoc. Jeho reálna moc by mala siahať najmä do kontrolných orgánov. Tiež by nemal zabúdať na to, že tak, ako kedysi králi, aj on je najvyšším veliteľom armády a túto burcuje v prípade živelných katastrof a dúfajme, že ju nebude musieť viesť vo vojne.
Prezident by mal právo vyhlasovať referendum, ktoré si petíciou vyžiada príslušný počet obyvateľov, a ktorého platnosť by nebola obmedzená účasťou voličov. Prezident by mal byť tou autoritou, ktorá podporuje posilnenie priamej demokracie a takto vytrháva krajinu z rúk partokracie, ktorá je napojená na oligarchov.
Občania štátu potrebujú služby štátu, ide o bezpečnosť, stabilitu a priazeň podnikateľského prostredia, aby bolo možné dávať prácu, infraštruktúru, predovšetkým dopravu, fungujúce zdravotníctvo, školstvo, vedu, kultúru, atď. Štát nemá pchať nos do všetkých záležitostí a regulovať ešte aj zakrivenie nakladaných uhoriek, a toto tiež treba hovoriť nahlas. Prezident nemá výkonné právomoci, ale mal by so svojimi poradcami definovať a požadovať ideálnu scénu akejkoľvek štátnej inštitúcie a vyžadovať ju svojou morálnou silou.
Poradcovia by mali byť predovšetkým ľudia, ktorí na svojom poli niečo dokázali a sú morálnou autoritou. Nemali by medzi nimi chýbať vedci, umelci, manažéri, aktivisti za ľudské práva, ochrancovia prírody, ľudia s religióznym pozadím, zástupcovia profesných skupín a občianskych združení, menšín a pod. Zvlášť by som vyzdvihol dôležitosť umelcov, lebo jednak sú to tradične humanisti a jednak patrí k ich profesii snívať o budúcnosti sveta, oni spravidla najlepšie formulujú a tvoria budúcnosť. Umelci sú často mienkotvorná skupina, ktorá by mala byť poslednou poistkou a hovoriť nahlas, ak prezident zlyháva v uplatňovaní toho, čo je tu napísané.
S takýmto okrúhlym stolom, za ktorým sedia najmúdrejší a najšľachetnejší ľudia, by sa dalo ľahšie formulovať všetko to, čo občan často nevie pomenovať, ale má na mysli a v srdci. Nezabúdajme, že slovo prezident je odvodené od latinského slova prae + sidere = sedieť vpredu, predsedať a dozerať. Prezident je zodpovedný za to, že existuje vízia o veľkých aj malých veciach, hovorí o nej a nebojí sa povedať nahlas, ak je tu akákoľvek skrytá, či otvorená moc, ktorá koná proti záujmom občanov.
Vo voľbách by sme mali voliť takých ľudí, ktorí najviac spĺňajú to, čo je tu napísané. V tomto nám všetkým držím palce.
Pridaj komentár