Čo ma Hugo naučil o živote a smrti

 

Nie je náhoda, že mi písanie tohto filozofického článku trvalo nezvyčajne dlho. Dokument s týmto názvom som vytvoril práve pred rokom a raz tak dlho som v sebe nosil úmysel napísať ho. Nie, nie je to len článok o štvor-nohom priateľovi, nech už mi bol akokoľvek drahý.

V skutočnosti chcem teraz prezradiť viac, ako mám vo zvyku. Vlastne som mal túto tému v hlave od okamihu, keď som držal v náručí bezvládne, dva a pol kilové telíčko nášho jorkšíra Huga, ktorý mi dal v niekoľkých ohľadoch poriadnu životnú lekciu, ale nepredbiehajme, poďme na začiatok. (Upozor-ňujem, že je to ťažký a dlhý článok, ale sľubujem, že celkom na konci bude prekvapivo šťastný záver).

Psie puto

Keď mala naša dcéra zhruba 8 rokov, prišla reč na šteniatko. Vlastne to bola vcelku prirodzená téma, pochádzam z rodiny, kde v domácnosti boli opakovane psy a mačky, teda vedeli sme do čoho ideme. Uvažovali sme nad jazvečíkom, ale akurát vtedy nebolo nič v ponuke a inšpirovaný kamarátovým jorkšírom som našiel inzerát na šteniatka v Rači. Keď sme ich boli pozrieť, okamžite prebehlo akési spojenie s tou roztomilou chlpatou guľkou narodenou na 1. apríla, čo sú zároveň Hugove meniny.

Šteniatko sme boli medzičasom navštíviť ešte raz, až prišiel v júni ten okamih, kedy sme si Huga vyzdvihli nadobro. Cestou domov sme sa zastavili na dávno naplánovanej grilovačke v Jelke pri mlyne, kde okrem našej veľkej partie, si víkend na lúke pri Malom Dunaji užívali stovky výletníkov. Naše šteniatko ma vtedy prekvapilo prvý krát. Obavy, že by mohlo byť uprostred množstva ľudí dezorientované, sa ukázali ako úplne bezpredmetné. Napriek tomu, že sme dovtedy strávili spolu len zo tri hodiny, Hugo vedel s úplnou istotou ku komu patrí, kto zo stoviek ľudí je jeho svorka/rodina. Šteniatko jorkšíra je neobyčajná atrakcia pre akéhokoľvek milovníka psov a takmer bez výnimky pre všetky deti, ale Hugo sa okrem vlastného pána nedal nikým chytiť, užil si do sýtosti behania po tráve a potom prišiel, vypýtal sa do lona, vyložil si na moju ruku hlavičku, pomrvil sa, hlasno odfúkol a s pocitom bezpečia spokojne zaspal. Nekonala sa nijaká dráma ohľadom odlúčenia z jeho dovtedajšieho prostredia. Ako keby vedel, že my sme jeho skutočná rodina a domov.

V septembri, keď bol Hugiško ešte stále mláďa, ma osud odvial do Británie, takže som sa až do januára neobjavil doma. Keď som prišiel, Hugo predviedol nadšené uvítanie, ako sa dajú vidieť na videách o vojakoch, čo sa vrátili z dlhého nasadenia v zámorí a ich pes sa od radosti nevie vopchať do kože. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby to Hugove radostné obskakovanie netrvalo pár hodín! Nikdy som nevidel u žiadnej bytosti takú intenzívnu radosť zo zvítania.

Dalo by sa povedať, že toto je prvá veľká lekcia. My ľudia máme počas života rôzne fázy, kedy sa sústreďujeme na rôzne veci a intenzita našich ľudských vzťahov kolíše. Najsilnejšie putá máme k vlastným deťom a aj tie máme od prozreteľnosti len vypožičané, lebo po nejakom čase začnú viesť vlastný život, do ktorého sa nemáme a nechceme priveľmi miešať. Dieťa nikdy nespustíme zo zreteľa, vždy preň máme “prichystanú” posteľ, nech už by bolo kdekoľvek a toto puto sa za normálnych okolností nikdy nepreruší. Ale deti majú od istého veku svoj vlastný život, vzťahy, domácnosť a musíme sa naučiť rešpektovať ich slobodu, bez ohľadu na to, ako ich ľúbime a túžime ochraňovať. Aj orol sa musí prizerať, ako jeho mláďa jedného dňa roztiahne krídla a vyberie sa na sólový let. Naučíme ich čo sa dá, snažíme sa im zabezpečovať záchrannú sieť, ale jedného dňa pôjdu svojou cestou.

Z toho vyplýva, že podobný vzťah máme aj s rodičmi, lebo pre nich zostaneme deťmi aj vtedy, keď už nám zosivejú vlasy. O týchto vzťahoch by sa dala napísať kniha a nemálo kapitol by zabrali aj súrodenecké väzby.

Najintenzívnejšie puto majú asi manželia, najmä ak už spolu vydržali (ako my so ženou) vyše 30 rokov. Ak vzťahy rodičia – deti sú na knihu, toto by bolo na encyklopédiu, tak to nejdem viac rozpisovať.

Ale kým ľudia majú svoju pozornosť rozloženú na rôzne vzťahy, Hugo ma naučil, že my sme preňho úplne celým svetom. Najlepšie to vidím, keď si začnem baliť cestovnú tašku. Vtedy sa ma buď drží ako kliešť a nepohne so odo mňa ani na chvíľu, alebo strategicky vylezie na tašku a na nej leží s výrazom v očiach – nemysli si, že odchádzaš niekam bezo mňa! Podobne reaguje aj naša malá Čili a potvrdia to mnohí majitelia psov. Nepomôžu ani úskoky, zakódovaná reč, pes jednoducho vie svoje.

Lojalita

Hugo patril k psom, ktorí v prípade konfrontácie nebral do úvahy svoj malý vzrast. Nemám na mysli, že by bol kedykoľvek bezdôvodne agresívny. Hovorím o prípade, kedy situáciu vyhodnotil ako ohrozenie pána alebo svorky. Odvážne ma bránil v situácii, kedy boli sily úplne nevyrovnané a bol som to ja, kto musel zasiahnuť, aby ho jeho statočnosť nestála život.

Možno sa to čitateľovi bude zdať takéto prirovnanie smiešne, ale veľa som študoval o konaní človeka v extrémnych situáciách. Väčšina smrteľníkov sa nestretne v živote so situáciou, keď treba prejaviť krajnú vernosť a riskovať všetko – keď treba brániť česť alebo niečo, na čom skutočne záleží. V ľudskej histórii nájdeme niekoľko príkladov, o ktorých sa rozprávajú priam legendy – Termopyly, Johanka z Arku, Alamo, Balaklava, priesmyk Šipka, Shiroyama, Pavlovov dom v Stalingrade, Bastogne, Taffy3 – to všetko sú zaujímavé príbehy, v ktorých sa dozviete niečo o statočnosti a cti, ktorá nie je každému súdená.

Hugo bol maličký pes, ktorého vycereným zubom by ste sa asi iba smiali. A predsa mi predviedol v niekoľkých situáciách, že by neustúpil, aj keď bolo treba prejsť do obrany odsúdenej vopred na neúspech.

Jeho neochvejná lojalita mi otvorila oči v niečom dôležitom. Ja sám som sa vždy snažil dávať ľuďom myšlienky, ktoré by ich život mali zlepšiť a teraz je jedno, či hovorím o umení či podnikaní. Pre svoje okolie som bol skôr vizionárom než manažérom, takže som potreboval k sebe seržantov a plukovníkov, ktorí by sa v našom ťažení mohli stať “generálmi”. Nikdy som však nedokázal pochopiť, ak talentovaný plukovník zradil vlastnú vlajku a chcel strhnúť nejakú spoločne získanú oblasť do svojej výlučnej kontroly. Ak si predstavím, že základom našej aktivity sú myšlienky o porozumení, o reali-zácii ľudských snov, o spravodlivosti, potom mi bezohľadnosť a koristníctvo nedáva žiadny zmysel.

Po čase som videl, že ak sa niektorí dopustili takých činov, neskôr čelili tomu, že buď im ich vlastní “seržanti” neskôr spáchali to isté, alebo sa všelijako trápili, bola len otázka času, kedy to nastane. Nedochádzalo im, že vízia môže byť dôležitejšia ako čokoľvek hmotné a zdroj myšlienok je práve tak dôležitý, ako ich realizátori. História sa nedá oklamať, lebo nemilosrdná životná múdrosť hovorí, že za panenstvo sa nikdy nedá bojovať súložením. Irónia osudu je v tom, že keď sa pomyselné svätoplukove prúty rozdelia, súčet výhonkov bude ovládať menší priestor, ako pôvodný strom.

Na dosahovanie veľkých cieľov potrebujete ráznych ľudí, ktorí majú v sebe ťah na bránu. Na druhej strane sú takíto ľudia veľmi často neprimerane agresívni a začnú sekať aj po ruke, ktorá im odovzdala to, na čom všetko spočívalo. Niektorým možno dodnes nedošlo, čo takým konaním spáchali, ale asi by bolo treba asi jasne dodať, že primárne to bola moja chyba. Bol som to ja, kto ich vybral, resp. som ich včas všetko dôležité nenaučil.

Mal som aj šťastie na veľkých ľudí, ktorí tiež mohli podľahnúť tomu istému pokušeniu, ale navždy zostali verní a tých nazývam bratmi.

Ľudská história je plná bezohľadného rabovania, je úplne jedno, ako si to niekto bude ospravedlňovať. Ale myslím si, že človeka sa oplatí vzdelávať, vychovávať a nikdy by sme sa nemali takejto snahy vzdať bez ohľadu na akékoľvek príkoria a rany osudu.

Občas si niektoré veci uvedomíte až vtedy, keď objavíte k existujúcemu správaniu ľudí nejaký príkry kontrast. Lojalita a statočnosť nebýva silnou stránkou všetkých ľudí a hovorí sa, že si ju nikdy nezískate peniazmi. Vari jediná skutočná výnimka je pes, ktorého kúpite, prinesiete domov a ten vám bude verný až za hrob bez ohľadu na to, či sa k nemu budete správať dobre.

Čo motivuje život

Úplne z iného súdka je poznanie, čo bytosti motivuje k životu. Hugo väčšinou prejavoval nefalšovanú radosť zo života. Spoločne s Čili zo všetkého najviac milovali naše výpravy, keď sme zbalili batohy a vykročili na niekoľkodňové pochody cez hory. Sprevádzali nás hopkajúc krátkymi nôžkami, neustále skúmali okolie so vztýčenými ušatými hlavičkami, či pritisnutými noštekmi k zemi, keď zaňuchali niečo zaujímavé.

Keď sme si rozložili miniatúrny turistický stan, radostne sa zakutrali medzi nás, aby si na druhý deň užívali pôžitky dlhého pochodu.

Hugo mi občas robil spoločnosť, keď som sa vybral na niekoľko dní sám na ryby, dokonca sa naučil, že po zaznení zvukového hlásiča po zábere ryby treba skočiť do člna, aby sme spolu zdolávali kapitálneho kapra. Väčšina ľudí si nevie predstaviť aký intenzívny vzťah sa vyvinie medzi človekom a psom, keď spolu trávia čas odlúčení od ľudí, najmä ak ide o pošmúrne dni a dlhé noci neskorej jesene.

Keď už mal Hugo vyše 10 rokov, všimol som si, že ten vek sa na ňom začína podpisovať. Začal mať boľavé labky, jednoducho už nevedel vyskočiť na gauč, ale keďže to bol veľmi múdry psík, prosebne pozrel, nastavil sa tak, aby som ho mohol ľahko uchopiť a vyložiť hore.

Hugo nebýval príliš maznavý pes, ak sme ho začali hladkať, väčšinou to bral ako výzvu na hru, okamžite sa rozbehol za nejakou hračkou, ktorú bolo treba buď hádzať, alebo sa o ňu naťahovať. Ale existovala jedna výnimka – ranné mojkanie. Každé ráno sa ku mne prišiel pritúliť a rozkošnícky sa nechal škrabkať, hladkať, z čoho urobil nemenný rituál.

Ako išli roky, stav jeho kĺbov sa pomaličky zhoršoval, už nevládal toľko behať, ani obľúbené hračky ho až tak veľmi nezaujímali. Viedol som s ním dialógy bez slov, ktorých telepatický prepis by znel takto: “Ako sa máš Hugiško?” – “Ále, otrava, už ani vyskočiť nevládzem, zodvihni ma. Ďakujem.”

A ja som si v duchu uvedomoval, že tento psík tu nebude večne. Tak dajako som sa na to mentálne pripravoval, hoci pri pomyslení na to mi stískalo srdce a vedel som, že sa jedného dňa nezdržím sĺz. No v istom zmysle som si ten smútok za Hugom rozložil vopred na etapy. Občas sa mi zdá, že ak odrátame od bežného ľudského života čas, kedy si nie je istý komu a čomu byť úplne oddaný, dostaneme dĺžku žitia podobnú tej psej. Ako keby mal človek a pes vyhradený rovnaký čas pre úplnú vernosť, len psovi je táto vec jasná od okamihu, kedy rozlepí oči, zato človek potrebuje na úplnú orientáciu 10.000 životov. Pes má takú zvláštnu vlastnosť, že nechá vyniknúť najlepším z ľudského rodu a pomôže nám uvedomiť si kontrast, keď zažijeme ľudí s nedostatočným citom pre lojalitu.

Tá poznámka o desaťtisíc životoch niektorých ľudí dostane do pomykova. Považujú to za rovnakú absurditu, ako keby ste Klementovi VIII. tvrdili, že Zem obieha okolo Slnka. Pozeral by na vás ako na blázna.

Asi by sa patrilo všetko lepšie objasniť, inak nepochopíte ani záver príbehu s Hugom.

Človek je bytosť

To, že živé tvory vrátane nás samotných – sú vo svojej podstate nesmrteľné duchovné bytosti – som pochopil už dávno. Veľmi mi v tom kedysi za stredo-školských čias pomohol autor Kurt Vonnegut s istými pasážami v knihe Bitúnok č. 5 a moje prvotné precitnutie sa odohralo približne v septembri roku 1985 v autobuse č. 39 pri Starom rozhlase, kde som sa držiac štangle, dopátral náhle k rozhodujúcemu poznaniu:

My možno vnímame náš život tak, že sa odohráva v postupujúcom čase a v každom okamihu prítomnosti pridávame po sekundách ďalšiu malú porciu k prežitej minulosti. Ale čo sa stane, keď zomrieme? Čo vôbec je peklo a raj? A zrazu som si uvedomil, že v takej chvíli nielenže opustíme telo a naše akoby duchovné oči sa vznesú do priestoru (povedané obrazne, lebo tými očami sme stále my sami) a budeme sa vcelku pokojne pozerať na svet, ale otvorí sa ešte jedna dimenzia – náhle uvidíme celý prežitý čas ako celok. Ak si zážitok vlastného života predstavím ako filmový záznam obrazu, zvuku, vrátane myšlienok a úvah, už nebudem odkázaný len na postupný pohyb vpred v neustále postupujúcej prítomnosti. Nie, ja uvidím ten život kompletný, budem si vedomý všetkého, cez čo som prešiel. Budú na mňa doliehať všetky činy dobré aj zlé a budem mať dar ich hodnotenia. Nebudem potrebovať nijakú pani Spravodlivosť so zaviazanými očami, čo bude vážiť moje skutky. Ja sám ich uvidím a budem vnímať všetku tú bolesť zlého i pôžitok z dobrého.

To bolo prvé precitnutie, stál som tam v tom autobuse s držadlom v ruke asi ako kedysi Buddha sedel pod svojím slávnym stromom a naozaj to bol môj prvý prelomový okamih. Neskôr som pochopil ešte omnoho viac. Nejdem tu rozvádzať ako som nazrel do svojej minulosti, ale poviem len toľko, že odhaliť sa dá všeličo. Existujú dôvody, prečo je tento druh pamäte zablokovaný, na podobné vysvetlenia sú povolanejší autori, no pre mňa nastala veľká úľava. Je možné, že sa niektorí čitatelia rozhorčia, ale čo keby sme sa pozerali na moje slová iba ako na myšlienkový experiment?

Možno by vám došlo, že utvrdzovanie predstavy o jedinom živote človeka by sa zrazu mohol javiť ako neobyčajne surový podraz, ktorý jedinca druhu homo sapiens dostáva do strašnej beznádeje a závislosti.

Ak totiž presvedčíte človeka, že toto telo je jeho jediná existencia v celej tej nesmiernej dĺžke trvania vesmíru, tak to bude mať ďalekosiahle následky. Okrem iného ho privediete k tomu, že bude nesmierne ťažko znášať čokoľvek, čo sa mu z jeho snov nepodarilo zrealizovať, lebo bude mať pocit, že premárnil svoju jedinú šancu. Namierite na to klbko svalov, krvi a kostí zbraň a zo strachu, že mu zoberiete jeho jedinú existenciu, splní akúkoľvek absurdnú požiadavku. Na druhej strane ho s pomocou takéhoto presvedčenia obrníte cynizmom a chýbajúcou zodpovednosťou, lebo takýto človek nemá dojem, že ešte niekedy v budúcnosti bude znášať následky svojich činov. Ak svojím konaním zhorší prostredie a spoločnosť na Zemi a opäť sa narodí, tak v tom bude musieť neskôr opäť žiť.

Ak by sme pripustili, že sa vrátime v inom tele, museli by sme kadečo prehodnotiť. Napríklad, viete prečo nie ste bohatí? Lebo ste zabudli, kde ste vtedy zakopali zlato…

Ako som naznačil, neschopnosť spomenúť si na predchádzajúce formy vlast-ného bytia by zosilňovala ľudskú bezohľadnosť, strach a beznádej. (O tom hádam napíšem neskôr nejaké ďalšie články, napr. – keby zomrel taký presvedčený nacista, kde by sa mal logicky narodiť? Ako sa v tomto prejaví dobro a zlo? – a pod.)

Skúste na chvíľu pripustiť, že moja hypotéza o mnohonásobných životoch je správna a nespomíname si na to z podobného dôvodu, ako si nepamätáme čo presne sme robili 5. mája 2014 o 11.23. Ak si nevieme vybaviť toto, prečo by sme mali opatrovať spomienku na to ako sme pochodovali s puškou na pleci 3. júla 1866 pri Hradci Králové? Niektorí čitatelia si teraz opatrne uvedomia, že odjakživa mali isté živé predstavy, sny, či nevysvetliteľné spomienky, ktoré doteraz nedávali zmysel, ale aj tak tam sú. Hovoríme aj o nevysvetliteľnej fascinácii niektorými dejinnými obdobiami, či náklonnosti k nejakému geografickému miestu či ľuďom, o ktorých máme pocit, že ich poznáme “od nepamäti”. Najmä deti v prvých rokoch života si často až pozoruhodne spomínajú na to, čo bolo za oponou smrti. Ešte nikdy ste nepozerali s úžasom na talentované dieťatko, ktoré bubnovalo na bicie ako John Bonham, či spievalo ako starý profesionál? Občas hovorievam, že najlepší spôsob ako sa niečo naučiť, je jednoducho nezabudnúť…

Ak totiž začnete chápať, že niečo už predtým bolo, zrazu začnú niektoré záhadné situácie v živote dávať väčší zmysel – prečo sa práve mne deje toto? Ak si zvyknete na pocit, že pamäť nás zrádza a z dávnejšej minulosti máme len čriepky, ktoré dávajú ešte menší obraz, ako vykopávky na bratislavskom hrade, niečo sa vo vašom živote zmení.

Nebudem hovoriť za druhých, ktorí dospeli k podobnému poznaniu, ale za seba môžem povedať, že sa postupne zmenil môj postoj k mnohým záležitostiam. Napríklad v medziľudských vzťahoch zo mňa spadla určitá kŕčovitosť. Prestal som byť upätý na veci a ľudí. Je krásne mať isté vzťahy a zdieľať s nimi priestor a čas, ale pochopil som, že sa nemusím upínať na nič a nikoho, lebo akýkoľvek vzťah je len výpožička od večnosti. Čokoľvek, čo zostáva nedopovedané, sa nevyhnutne opäť objaví v čase a priestore. Osudy sa prepletajú a opäť dostaneme príležitosť rozohrať nejakú partiu, ktorá sa v minulosti otvorila. Aj preto som silným zástancom myšlienky:

Nakoniec všetko dopadne dobre. A ak to nevyzerá dobre, tak ešte nie je koniec.

Keď začnete uvažovať takto, možno začnete prechádzať až do druhého extrému. Prestanete celkom rozumieť ľuďom, ktorí žijú v predstave, že všetko je len raz a určité straty nedokážu nijakovsky spracovať. Povedzme si otvorene, že ak niekto vyznáva “jednoživotnú” filozofiu, tak ťažšie znáša osudové rozchody, či hrozné rany ako sú úmrtia detí. K pochopiteľnému žiaľu sa automaticky pripája strašný ortieľ temnej definitívnosti.

S ohľadom na tieto myšlienky sa môžeme vrátiť k príbehu s Hugom v bode, kedy už z neho začal byť psí starček, s ktorým som viedol nečujné telepatické dialógy. (Ako sa dá komunikovať s duchovnými bytosťami, to by bol asi dobrý námet na článok, nie? Máte pocit, že v nejakom dome máta duch? Ako sa dá s takou situáciou vyrovnať? O tom napíšem hádam inokedy…)

V našich psích dialógoch som sa od Huga napr. dozvedel, že sa už nikdy celkom nespamätal z ochorenia na babeziózu, ktorá ho po uštipnutí kliešťom takmer zabila. Ťažšie sa mu dýchalo a navyše ho naša mačka po vrhu niekoľkokrát nemilosrdne schmatla do pazúrov.

Pozrel som sa v takej chvíli naňho a “povedal” mi: “Takto ma to nebaví. Pre Micu som fackovací panák, labky mi neslúžia, zle sa mi dýcha, čo je toto za život?”

A tak som dostával od Huga dôležitú lekciu o živote, lebo keď som sa okolo seba rozhliadol, videl som ľudí v podobnom rozpoložení. Mal som jednu kamarátku, ktorá ochorela na rakovinu a ľudia sa takmer rozhorčene poza-stavovali nad tým, že ona – taká duchovne založená bytosť – zápasí s takou hroznou chorobou. Ale ja som sa od nej aj bez slov dozvedel, že v živote dosiahla väčšinu toho, čo chcela, a teraz si vysnívala nové dobrodružstvá a nevidí v tomto živote nijakú možnosť, ako by sa k tomu novému zameraniu efektívne dopracovala. Pokusy o liečbu boli len naoko, niečo na štýl – “Aby sa nepovedalo”.

Toto som si všimol na viacerých ľuďoch. Možno ich otravovalo, že ich zrádza telo, možno im bolo ľúto, že už nemajú tú atraktivitu, na ktorú boli zvyknutí, ale hlavne chceli robiť úplne iné veci a spočítali si, že s takouto existenciou by to bolo na dlhé lakte. Najdôležitejšia vec, ktorú mi “povedali”, bola predstava toho, čo chcú po novom robiť, čo by chceli skúsiť a čo ich vzrušuje omnoho viac, ako to, čo zažívajú teraz.

Inak povedané, títo ľudia začali mimovoľne vytvárať nejakú predstavu o novej existencii, ktorá však nebola príliš zlučiteľná so životom, ktorý doteraz viedli. A keď duchovná bytosť začne niečo takéto tvoriť, veľmi rýchlo to môže viesť k degradácii tej telesnej schránky, ktorá bytosti slúžila doteraz. Všimnite si, že občas v správach narazíme na výraz – “zranenia nezlučiteľné so životom”. Ale niečo podobné existuje aj v duchovnej oblasti. Niektoré sny človeka, sú nezlučiteľné s jeho súčasnou existenciou.

Táto lekcia by sa dala nazvať tak, že smrť je darkyňa nových začiatkov!

Ale ono to nie je také celkom jednoduché. Aj keby ste už filozoficky vzali na vedomie, že človek v skutočnosti úplne neumiera, predsa len máme citové väzby na ľudí v okolí. Ten žiaľ za odchodom blízkeho nie je nejaká chiméra, ten je predsa skutočný!

Akokoľvek som vedel, že Hugo raz odíde a budem sa s tým musieť vyrovnať, predsa len to bola bolestná predstava. Je jedno, ako rozumiete nevyhnutnosti niektorých vecí, aj tak to bude ťažké. Keď jedného neskorého večera Hugo odpadol, vydával dusivé zvuky, strašne ťažko dýchal, stáli sme nad ním aj so ženou vydesení, neistí v tom, čo treba urobiť. Hladkali sme ho a on sa len máličko zotavil, ale aj tak ledva stál na labkách a bol na tom dosť zle, miestami bol úplne mimo a nereagoval na nijaké podnety. Keď sa trochu pozbieral, odniesol som ho aspoň k miske s vodou, ale nič nechcel.

Ráno sa zobudil pri mojich nohách a opatrnou chôdzou prihopkal ku mne, oblízal mi nos a nechal sa hladkať a škrabkať ako obvykle. Opäť som ho odniesol k miske, žrádlo odmietol, ale aspoň sa trochu napil. Sadol som do auta a odviezol ho k veterinárovi, ktorý ho popočúval a nasadil taký ten výraz tváre, ktorý si neželáte vidieť. Opatrne volenými slovami mi povedal, že asi nastal čas, kedy by mal majiteľ psa uvažovať nad tým, že ho netreba nechať trápiť a poskytnúť mu službu, ktorá jeho púť ukončí. Stískal som verného psíka v náručí, po lícach mi stekali veľké slzy a nechal som tie slová chvíľu pôsobiť. Potom som povedal, že skúsme urobiť aspoň niečo, ktorý majiteľ dá uspať milovaného psa po jedinom záchvate, nech pôsobí akokoľvek hrozivo? Hugo dostal dve injekcie a dohodli sme sa, že budeme sledovať jeho stav a rozhodneme sa podľa vývoja situácie.

Vrátili sme sa domov, ale nevyzeralo to príliš dobre. Náš psík ledva chodil, väčšinu dňa pospával. Sedel som vedľa neho na posteli, niečo som písal a v jednej chvíli prišiel ku mne, aby sa pritúlil. Je nemožné zabudnúť na jeho oči, ktoré hľadeli na mňa, taký ten typický psí smutný a hlboký pohľad, ktorý je nemý a predsa hovorí všetko.

Večer som mal vyraziť do Žiliny, kde som mal ráno prednášať. Pred odchodom som sa sklonil k Hugovi v brlôžku, ten naposledy na mňa pozrel a v podstate mi povedal: “Nevládzem.” Ja som mu odpovedal: “Hugiško, ďakujem ti za tie roky. Ty sa vrátiš, dobre?”

Neviem celkom dobre objasniť ako takýto rozhovor prebieha, lebo nejde o artikulované slová. Skôr by sa dalo hovoriť o telepatických konceptoch, ktoré sa za istých okolností odohrávajú medzi živými bytosťami. Smutné a komické zároveň je to, že bežne takým schopnostiam hovoríme “paranormálne javy”, ale od istej úrovne poznania prídete na to, že v pradávnych dobách boli ľudia duchovne omnoho schopnejší a za paranormálne by skôr považovali to, že niekto takéto veci nedokáže. A keď si to aj tak neviete predstaviť, tak si len povedzte, že autor článku je vyšinutý čudák.

Nebol som ani 25 kilometrov od domu, keď mi s veľkým plačom zavolala manželka, že Hugo nedýcha. Obrátil som auto, zavolal do penziónu kam som mal namierené, že prídem až ráno a ponáhľal sa domov.

V minulosti som sa s rozpakmi stretol s tým, že pozostalí zosnulého človeka sa veľmi chceli dotknúť jeho tela, alebo ho aspoň ešte raz vidieť. Ak niekto zmizol na mori, alebo zostal nezvestný vo vojne, jeho rodina obvykle ťažko znášala, že nemá ani len hrob ako nejaký záchytný bod. Ja som to chápal skôr tak, že telo je len schránka, ktorého úloha končí a prestáva byť dôležité. Za podstatné som považoval fakt, že duch človeka sa definitívne rozlúči a prejde do nejakej inej existencie, v ktorej v podstate zahodí aspoň pre túto chvíľu súčasné väzby na rodinu či priateľov.

Ale teraz som držal chladnúce telo nášho psíka, zabalili sme ho do uteráka, na ktorom v posledných hodinách ležal. Neponáhľal som sa, ešte som niekoľkokrát skontroloval, že je mŕtvy, ale oči boli vyhasnuté, telíčko začalo tuhnúť a bol naozaj koniec. Vykopal som pod veľkou jabloňou hlbokú jamu a keď som ho tam niesol, vykukli z látky jeho ušká. Ešte naposledy som ich chytil, dotyk bol veľmi podobný, veď aj za života ich mal väčšinou studené. Nežne som ho hladkal na tých uškách a plakal som, lebo som vedel, že teraz je to naposledy. Myslím, že to bol druhý najťažší moment v mojom živote.

Noc bola zlá. Najhoršie bolo ráno, lebo Hugove miesto bolo prázdne, neprišiel sa nechať pohladkať, ako to mal vo zvyku za bezmála 13 rokov. Asi netreba popisovať, ako som si aj teraz pri opise mojich spomienok od srdca poplakal.

A tu chcem pripísať ešte jednu Hugovu lekciu. Ľudia žijú svoj život a je to na nich, ak sa rozhodnú, že táto hra skončila a chcú z nej odísť. Môžete sa prípadne pokúsiť obnoviť účel pre tento život, čo často pomáha, lebo pre bytosť nie je nič ľahšie, ako zmeniť náhľad. Spomínam si ako môj otec po odchode do dôchodku začal viditeľne chradnúť, ale všetko sa zmenilo, keď sme ho presvedčili, aby napísal autobiografickú knihu. Takmer zo dňa na deň omladol o desať rokov. Ale ak sa niekto pevne rozhodol, nemajte mu to za zlé a nechajte ho dôstojne ísť. Ak by som mal trochu nemiestne zafilozofovať, tak poviem, že ak sa zrúti lietadlo a zabijú sa pasažieri, pri hlbšom skúmaní zistíte, že každý z nich mohol mať viac či menej zreteľný dôvod zomrieť. Ale aj o tom hádam inokedy…

Odchádzajúci človek by mal asi vedieť, že žiaľ pozostalých je skutočný, lebo po sebe zanecháva prázdne miesto. Pre najbližšie okolie je to intenzívna strata. Pripomína to stav, ako keď jazyk neustále nachádza dieru po vytrhnutom zube. Budú naňho intenzívne myslieť celé noci a dni ešte pomerne dlho a stále tu budú veci, miesta a okolnosti, ktoré nám pripomenú niekoho, kto odišiel. Vyrovnať sa s tým dá, ale je to pre túto chvíľu definitívne a to býva bolestné napriek vedomiu, že dnes už niekde možno ťahajú káčera a odvykajú sa od plienok. Ľudia sú cenní a v istom zmysle nenahraditeľní.

Príde nový deň, nové úlohy, povinnosti a zámery, ale ľudia budú chýbať.

Ale poďme si povedať aj lepšie správy.

Návrat

Keď Hugo odišiel, ešte aj tá naša Čili zostala v akejsi depke, snorila po dome a nejako nevedela pochopiť, že Hugo je preč. Bolo ticho a prázdno.

Musím povedať, že som ani na sekundu nezapochyboval, že Hugo sa vráti. Netušil som len, ako to nastane, ale v podstate som vedel, že dá o sebe nejako vedieť.

Občas som vzal do rúk inzeráty, kde ponúkali šteniatka, ale stále to nebolo ono. Rozhodol som sa, že tomu nechám voľný priebeh a tak aj bolo. Jedného dňa ma zaujala na Facebooku fotografia šteniatok jorkšíra. Pozrimeže, bývalý kolega napísal, že jeho sestra ponúka šteniatka. Bingo! Ozval som sa, dohodli stretnutie a keď som vkročil do miestnosti, Hugo zdvihol zrak a prebehol náš obvyklý dialóg: “No pozdravujem ťa, rád ťa opäť vidím.” “Tak si prišiel.”

Ešte raz upozorňujem, že to nie je nijaký hlas v hlave, čo rozpráva ako démon, toto jednoducho viete. Od istej úrovne duchovného rozvoja sa niektorým veciam naozaj nebudete čudovať, netreba nad tým špekulovať, veď existujú ľudia, čo nepočujú, že spievajú falošný tón, nevidia presne farby, tak prečo by mal niekto ovládať aspoň v obmedzenej forme telepatiu?

Hugo sa rozbehol pár metrov ku mne a chvíľu sme sa na seba spokojne pozerali.

Bol rozkošný!

Po niekoľkých týždňoch sme boli Hugiška vyzdvihnúť definitívne, vzal som na ten úkon aj dcéru, však nominálne to bol predsa od počiatku jej pes, nie?

Keď sme odchádzali späť a nasadli do auta, položila si Huga do lona, ten sa krátko na mňa pozrel a typicky si vyložil na jej ruku hlavičku, zamrvil sa, hlasno si odfúkol a okamžite zaspal. Dcéra, ktorá dovtedy možno trochu pochybovala, sa na mňa pozrela, vypadli jej z očí slzy a povedala: “Hugiško sa vracia domov.” To vyhŕkli slzy aj mne, ale boli to veľmi odlišné slzy oproti tým, keď od nás odchádzal.

Ešte raz najdôležitejšia Hugova lekcia na dnes:

Pamätajte, ak to ešte nie je dobré, tak ešte nie je koniec.