Na Vianoce sa pravidelne vraciam k tradícii, že napíšem príbeh venovaný nejakej forme záchrany, je to čosi ako nehmotný darček pre priateľov, ale aj pre úplne neznámych ľudí, na ktorých myslím a vnímam ich cez priestor a čas. Vianoce sa spájajú s narodením niekoho, kto bol prísľubom obety a spásy, ale my si často neuvedomujeme, kto všetko bez zaváhania oddá svoj život pomoci druhým, riskuje všetko, často anonymne, mimo svetiel reflektorov.
Hrdinovia môjho dnešného príbehu sú opäť raz piloti, ale tentokrát je to aj stroj, ktorý nie nadarmo pomenovali po antickom hrdinovi – áno, Herkules zvládol úlohy, ktoré sa považovali za nemožné.
Písal sa 29. apríl 1975, teda záverečná kapitola Vietnamskej vojny a na ploche základne Tan Son Nhut v Saigone stál posledný letuschopný stroj C-130 Herkules, ktorý mal definitívne odletieť z ťažko skúšanej krajiny. Húfy zúfalých ľudí sa snažili nastúpiť, toto lietadlo bolo posledným lístkom na slobodu, keďže všetky ostatné stroje boli zničené, niektoré ešte horeli pri dráhe, zasiahnuté delostreleckou paľbou.
Kapacita C-130 je 94 pasažierov, ale Herkules obľahli priam stovky ľudí, ktorí sa zúfalo dožadovali evakuácie. Môžeme sa len dohadovať, koľkí by boli po obsadení Južného Vietnamu ohrození na živote, ale mnohí z nich si pamätali, ako počas ofenzívy Tet, došlo k poprave 2.800 odporcov severovietnamského režimu a nikto z utekajúcich nevedel, či nebude na rade.
Delostrelecké granáty vybuchovali na letisku, ľudia sa chvatne tlačili do lietadla, piloti nahadzovali jeden motor za druhým za ohlušujúceho revu. Zabuchli všetky dvere, posádka neveriacky pozerala okolo seba, len v kokpite určenom typicky pre dvoch pilotov a palubného inžiniera, sa tiesnilo 32 osôb.
Piloti dostali správu od člena posádky zodpovedného za náklad, že na na zadnej rampe stojí toľko ľudí, že ju nevie poriadne zavrieť a zaistiť. Veliteľ lietadla, major Phuong dostal nápad – začal pomaly rolovať a náhle dupol na brzdy. Osadenstvom myklo dopredu a v tej chvíli sa podarilo zadnú rampu zaistiť. Vtedy sa k lietadlu rozbehli ďalší ľudia, lebo si mysleli, že zastavuje, aby ponúklo miesto ďalším pasažierom, čo bola scéna, ktorú si už dnes väčšina ľudí radšej nepredstavuje.
Nákladová rampa však pilotom nerobila najväčšie starosti. Ľudia boli naprataní do lietadla ako sardinky, to bolo preťažené najmenej o 4 a pol tony. Zdravý rozum by diktoval zastaviť, vyložiť tretinu pasažierov, ale podľa akého kľúča by to mali urobiť? Kapitán vedel, že má len dve možnosti. Buď vypne motory a odmietne letieť, alebo sa pokúsi o nemožné a s preťaženým strojom odštartuje stoj čo stoj.
Nebolo nad čím rozmýšľať, záblesky severovietnamských granátov sa blížili stále viac, zarolovali teda na úplný okraj dráhy. Major Phuong so spoteným čelom potlačil plynové páky na maximálny výkon, vrtule sa naplno roztočili, motory hrmeli a odbrzdený Herkules sa neochotne rozbehol po 3000 metrov dlhej dráhe. Vrtule čelili nezvyčajnej zotrvačnej hmote, zdalo sa, že trvá celú večnosť, kým lietadlo naberie rýchlosť. A rýchlosť, rýchlosť je jediná záchrana pre lietadlo, vzduch musí patrične obtekať krídla, aby sa stroj mohol odpútať od zeme.
Za normálnych okolností dokázal “Herk” vyštartovať aj na lúke s dĺžkou 600-700 metrov, ale teraz sa neúprosne blížil koniec. Po 2700 metroch sa pokúsil odlepiť lietadlo od zeme – ale nič sa nestalo. S veľkým revom prehrmeli koniec betónovej plochy a spod preťažených kolies sa začali dvíhať kúdoly prachu. Pilot držal riadenie tak silno, až mu obeleli hánky. Našťastie bolo v osi dráhy ešte asi 300 metrov voľnej plochy, až úplne na jej konci kapitán opäť zatiahol a Herkules sa len neochotne začal dvíhať do vzduchu, od smrti v troskách ich delili len dve sekundy. Tesne nad zemou majú krídla o niečo lepší vztlak (tzv. ground effect), pred očami sa im mihala krajina, na ktorú sa pozerali len z nepatrnej výšky. Zatiahli podvozok a pomaličky naberali rýchlosť, ale stále nebolo možné stúpať, čo sa nemalo zmeniť ešte zo dvadsať kilometrov. Až potom, keď minuli kúštik paliva a nabrali väčšiu rýchlosť, začali celkom pomaly stúpať a nechali za sebou dymiace vraky lietadiel, vojnu, aj domovinu pasažierov.
Z útrob Herkulesa nie je veľmi výhľad, preto ľudia na palube väčšinou nevideli blížiaci sa koniec letiska, boli ušetrení drámy, ktorú zažívali piloti a ľudia v kokpite, ale po odlepení sa od zeme sa ozval radostný výskot pomiešaný s plačom nad stratenou vlasťou.
V nepredstaviteľnom stisku na palube leteli smerom na Thajsko, čo by bol za normálnych okolností osemdesiat minútový let ponad Siamský záliv, ale o nejakej obvyklej predletovej príprave nemohlo byť ani reči. Kurz letu bol len približný, po nejakom čase museli piloti priznať, že sa úplne stratili. Keď doleteli nad pobrežie, nejaký čas im trvalo, kým sa im podarilo s pomocou mapy určiť svoju polohu. Po tri a pol hodinovom lete nasadili na pristátie na základňu Utapo, piloti si boli istí, že keby mal let trvať čo i len trochu dlhšie, už by sa to nezaobišlo bez strát na životoch.
C-130 iba ťažko sadalo na neústupnú pláň, pneumatiky ako zázrakom vydržali všetko to preťaženie, motory ešte naposledy zarevali pri spätnom ťahu. Pozemný personál letiska nemohol veriť svojim očiam, keď Herkules opustilo 452 osôb. Nemali pri sebe takmer nič, mnohí potom začali nový život v Amerike. Nikdy predtým, ale ani potom, už v Herkulese neletelo toľko ľudí, ten let sa považuje dodnes za zázrak.
___________
Keď sa vžijeme do udalostí, ako som opísal v tomto krátkom príbehu, vtedy si možno uvedomíme, že život prináša situácie, ktorých intenzitu si ani nevieme predstaviť. Keď môžeme byť na Vianoce spolu so svojimi blízkymi, máme všetko, čo skutočne potrebujeme. Spomenieme si na obete vojen, ľudí na úteku, chorých, biednych, napriek všetkým možným trápeniam sme na tom omnoho, omnoho lepšie. Vďačnosť a pokora je na mieste, pozdravujem týmto všetkých ľudí dobrej vôle.
___________
PS: Ten Herkules potom lietal ešte dlhé roky v službách americkej Národnej Gardy aby sa 28. júna 1989 vybral na svoj posledný let, pristál na základni Little Rock, kde je dodnes vystavený ako pamätník letectva.
Pridaj komentár