Pred sto rokmi utíchli zbrane. Kde sa roky prelievala krv, dnes kvitnú červené maky. Dnes už vieme, že Veľká vojna (iný názov pre 1. svetovú) nebola dostatočným poučením a až po jej pokračovaní v rokoch 1939-45, môžeme skonštatovať, že odvtedy už neviedli žiadne veľmoci vojnu priamo medzi sebou. V zástupných vojnách ako bola Kórea, Vietnam ešte stále umierali ľudia, ale mali by sme si uvedomiť, že tradiční rivali ako Británia, Francúzsko, Nemecko a ďalší, už dlhší čas nevedú vojny, v ktorých by umierali milióny vojakov a civilistov.
Dnes sa nám zdá až čudné, že Anglicko viedlo stáročia vojny s Francúzskom, a že Poliaci nazývali Nemcov “dedičný nepriateľ”, mali by sme byť vďační, že nacionalizmus a jeho vražedné vojnové dôsledky sú na ústupe, napriek tomu, ako sa ho (ten nacionalizmus) niektorí politici s temnou mysľou pokúšajú vzkriesiť. O tom tu však nechcem písať.
Zmierenie
Áno, dnes chcem čosi povedať o tom, ako sa dosahuje zmierenie medzi národmi, ktoré medzi sebou prelievali krv.
Jednou z ciest je nadradiť nenávisti rešpekt. Riešením je precítiť bolesť matiek, otvoriť srdce pocitom, ktoré sprevádzajú stratu blízkych a uvedomiť si, že kým politici vyhlasovali vojny z kožených kresiel, radoví vojaci prejavovali hrdinské činy a statočnosť bola cnosťou bojovníkov na oboch stranách. Dajme si príklad.
Medzi februárom 1915 a januárom 1916 sa Dohodové mocnosti pokúsili dobyť poloostrov Gallipoli a následne Istanbul. Na jednej strane stáli obrancovia – tureckí vojaci, jeden z ich veliteľov bol Mustafa Kemal (neskorší zakladateľ moderného Turecka), na druhej strane to boli Briti, Francúzi a predovšetkým jednotky známe pod skratkou ANZAC (Austrálčania a Novozélanďania). Výsledkom bitky boli nesmierne jatky na oboch stranách, porážka Dohodových mocností a dočasné víťazstvo Otomanskej ríše. Čitateľa nejdem unúvať podrobnosťami bojov, to dôležité pre náš článok prišlo až v roku 1934.
Prvý prezident Turecka – Mustafa Kemal Atatürk (ata = otec, Türk = Turkov) dal vybudovať pre ANZACov pamätník, kde dal vytesať do kameňa tento text venovaný nepriateľom:
Tí hrdinovia preliali svoju krv
a stratili svoje životy…
Teraz ležíte pod prsťou priateľskej krajiny.
A tak odpočívajte v pokoji.
Je jedno, či sa volá Johny alebo Mehmet,
už nerobíme rozdiely, keď ležia bok po boku
tu v našej domovine…
Vy matky,
ktoré ste vyslali svojich synov z ďalekých krajín,
utrite si slzy; vaši synovia spočívajú v našom lone
a už sú v mieri.
Keď položili životy v tejto krajine,
stali sa aj našimi synmi.
Nedá sa necítiť dojatie pri čítaní tohto textu. Atatürk videl umierať svojich chlapcov pod paľbou spojeneckých vojsk. Mohol zatvrdiť svoje srdce a nenávidieť protivníka nadosmrti, možno by sa mu nikto nečudoval. Ale on bol štátnik, veľká postava histórie a nie nadarmo sa nám jeho myšlienky prihovárajú až do dnešných čias.
Podľa tohto princípu platí, že ak na vás niekto útočí, budete sa brániť, ale nemali by ste ani to brať ako zámienku na nenávisť. Len sa uistite, že pri obrane nepáchate väčšie násilie a zlo, ako je používané proti vám. Keď sa vojnový konflikt skončí, máte voľbu – buď budete živiť nenávisť po šesť pokolení, alebo sa pokúsite otupiť hrany, napraviť spôsobené krivdy, prejaviť porozumenie, dať druhej strane rešpekt a prejaviť súcit so spôsobenou bolesťou.
Pred sto rokmi utíchli zbrane a skončila sa dovtedy najväčšia vojna. Zažili sme neskôr ešte jednu väčšiu s miliónmi obetí. Ale zdá sa, že napriek rôznym konfliktom, odvtedy už veľmoci do značnej miery chápu, že priame vojnové konflikty už obyvatelia nechcú tolerovať.
Nielen štátnici by sa mali učiť týmto princípom, dá sa to použiť aj v bežnom živote.
Poznámka: Kvôli debaklu v Gallipoli vyhodili prvého lorda admirality – Winstona Churchilla. Nikdy na to nezabudol a aj vďaka tejto skúsenosti tak veľmi váhal pri otvorení druhého frontu v roku 1944.
Spomínaný pamätník práve prechádza rekonštrukciou.
Pridaj komentár