Viackrát som v minulosti napísal články venované posolstvu Vianoc a počas celého roka mám „zapnutý radar“, aby som zachytil vhodný motív či príbeh, ktorým by som vedel tú myšlienku odovzdať. Dlho sa zdalo, že tentokrát nenájdem nič, ale to sa zmenilo práve včera.
Možno je symbolické, že tento príbeh sa ku mne dostal v najtemnejší deň roka, kedy čelíme najdlhšej noci. Nie nadarmo sa hovorí, že pred svitaním býva najväčšia tma. Včera som si totiž opäť raz uvedomil, že mnohé veci sa dajú ľahko objasniť pomocou protikladu: tma je len absencia svetla, nenávisť absencia lásky. Uvedomil som si niečo, čo mi umožní omnoho viac oceniť Vianoce.
Je mier absencia vojny?
Odpoveď mi dal včera Edward „Babe“ Heffron, ak by to meno bolo niekomu povedomé, mohli ste sa s ním stretnúť pri sledovaní HBO seriálu Band of Brothers (Bratstvo neohrozených), patril k slávnej Rote E, 101. výsadkovej divízie, ktorá prešla nepredstaviteľne ťažkými bojmi proti hitlerovskému Nemecku na západnom fronte. Pri jednej diskusii sa ho opýtali, čo by vojnoví veteráni potrebovali najviac po návrate domov a Babe zavtipkoval, že – „Predovšetkým ženy…“, ale veľmi rýchlo prešiel do vážneho tónu, keď povedal, že za vojny väčšina ľudí považuje za hrdinov bojovníkov, živých, či padlých. Ale on počas krátkej dovolenky zažil na vlastné oči, čo počas vojny podstupujú ženy.
Hovoril o tom, ako na ich ulici každé ráno vyšli na schody a chodník matky a manželky bojujúcich vojakov a vyčkávali na poštára. Nie že by ženy mali niečo konkrétne proti nemu, ale keď sa zjavil spoza rohu na bicykli vo svojej poštárskej uniforme, tak ho každá potichu vyzývala – „Nezastavuj, choď ďalej ty sukin syn…“, lebo ak sa niekde zastavil a vytiahol zo špeciálnej kapsy telegram z ministerstva obrany, všetky ženy na ulici sa začali prežehnávať, neveštilo to pre danú domácnosť nič dobré.
Ženy vyčkávali poštára každé ráno a nepustili sa do ničoho poriadneho, kým neprešiel. Čakali ho takto deň za dňom, mesiac, čo mesiac, celé roky, kým sa synovia a manželia nevrátili z vojny domov a mnohí sa nikdy nevrátili, zostali na bojiskách svetovej vojny, v hroboch označených krížmi z bieleho mramoru. Z jednej domácnosti zo susedstva slúžilo v ozbrojených silách až šestnásť mužov a je jasné, že niektorí z nich padli v boji.
Babe Heffron potom pridal ešte jednu poznámku. Spomenul, ako jedného dňa prišla do domu Sullivanovcov delegácia troch dôstojníkov z námorníctva. Z tohto domu sa prihlásilo do vojny všetkých päť bratov. Matka s podlamujúcimi sa nohami dokázala položiť len otázku: „Ktorý to je?“
Päť bratov Sullivanovcov
A odpoveď bola: „Padli všetci piati.“
Babe Heffron k tomu povedal, že táto matka nosila všetkých päť pod srdcom, to je päť krát deväť mesiacov, každého chovala v náručí; a z každého chlapčeka vyrástol pred jej očami muž. Keď ich sestre zahynul manžel pri útoku na Pearl Harbor, prihlásili sa do námorníctva ale s podmienkou, že budú slúžiť spolu. Ich poškodený krížnik Juneau opúšťal miesto bitky, kedy ho torpédom zasiahla japonská ponorka a loď sa po obrovskom výbuchu potopila za 20 sekúnd. Zo 687 mužov sa ako zázrakom vyše stovka udržala na hladine (traja z bratov boli mŕtvi ihneď), kvôli sérii opomenutí začala záchranná akcia až niekoľko dní po katastrofe. Iba desiatich zúbožených námorníkov zachránili, ostatní zomreli na zranenia, vystavení živlom, smädu, hladu a útokom žralokov. Posledný z bratov zomrel po piatich dňoch.
Heffron povedal, že muži bojovali, umierali, prípadne sa vedeli zotaviť zo zranení, ale skutočnými hrdinami boli ženy a matky, ktoré bezmocne stáli na priedomí a čakali poštára v nádeji, že nevytiahne z príslušnej kapsy osudný telegram.
Keď som ho počúval, mal som to všetko živo pred očami a začali sa mi drať do očí slzy, ktoré prešli do ťažko potláčaného vzlykotu, moja žena sa na mňa vyjavene pozerala, ale ani o pár hodín neskôr som ešte nebol schopný prerozprávať jej to, čo tam popisoval Heffron.
Možno by bol tento svet lepším miestom, keby sme boli všetci ľudmi, ktorí dokážu precítiť bolesť a keby súcit bol silnejšou motiváciou ako nenávisť. Možno by sme mali o vojnách nechať rozhodovať matky a manželky.
Skúsme si teraz počas Vianoc predstaviť život vo vojnovej zóne, utrpenie vojakov alebo civilistov a možno nám začne dochádzať, že na tomto svete sa nájdu ľudia, ktorí sú oproti nám na tom omnoho horšie.
_______________
Vráťme sa k otázke – je absencia vojny mier? Je základom Vianoc mier?
Počas týchto sviatkov si želáme predovšetkým pokoj, blízkosť ľudí, voči ktorým cítime náklonnosť a v istom zmysle nám to pripomína, že všetci túžime po slobode a šťastí. Asi by sme mali vedieť, že každý má démonov vo vlastnej mysli, no iba menšina ich naplno vypustí z reťaze a skutočne tým ohrozuje ostatných.
Aj normálnych ľudí je možné znepriateliť, ale ak ich nebudeme podpichovať, napokon nájdu zmierenie.
Krásny príklad toho, ako myšlienka Vianoc dokázala dokonca umlčať zbrane, sa odohral v roku 1914, kedy vojaci na Západnom fronte v zákopoch svojvoľne vyhlásili prímerie. Možno to nebolo presne tak, ako to ukazuje nasledovná ukážka z filmu, ale domnievam sa, že hudba je silnejší dorozumievací prostriedok, ako ľudská reč. Pozrite si to celé, aj keď nebudete rozumieť jednotlivým slovám, isto pochopíte silu umenia a ľudskosti.
Pekné, nie?
Ľudia môžu nájsť cestu k sebe, stačí ak sa budú spoliehať na elementárnu slušnosť.
_____________
Želám všetkým čitateľom hlavne ten nenapodobiteľný pocit, keď už netreba urobiť vôbec nič, len pokojne byť s niekým, koho máte radi.
Želám požehnané Vianoce!
Pridaj komentár