Prvý vyliečený pacient

Robím na ARO takmer 20 rokov. Prešiel som si viacerými katastrofami, som zvyknutý na každodennú drinu zvládania infarktov, strelné poranenia, porážky, chrípky, úrazy a mnoho iného. To je v mojom obore bežné. Ale nič ma doteraz nepripravilo na pocit, ktorý sa objavil, keď som mal vykonávať svoj „džob“ so stiahnutým žalúdkom, ako som nastupoval do pandemickej služby. Utešovali ma len empatické tváre mojich kolegov, ktorí si prechádzali tým istým. Som vďačný za ich prítomnosť, viem, že sú so mnou obrazne aj doslovne a s intenzívnym pocitom akceptujú riziká, ktorým čelíme každý deň. Dúfam, že moji priatelia a rodina mi odpustia moju neprítomnosť v tomto období – vlastne vtedy, keď sa potrebujeme najviac – isto pochopia, že ich slová, posmeľovanie a malé gestá mi dodávajú presne to palivo, ktoré potrebujem, aby som vydržal byť silným každý jeden deň. Toto je príbeh venovaný nám všetkým.

Môjho pacienta, pána C., som stretol počas svojej prvej „pandemickej“ šichty, kedy sme uvideli presne to, na čo sme sa pripravovali: klasické príznaky, rentgenové snímky, nízka hladina kyslíka – jednoducho to bolo jasné. A on bol jeden z najmilších ľudí, akých som stretol za dlhý čas. Lapal po dychu, stále sa NÁS pýtal, či niečo nepotrebujeme a ubezpečoval nás, že všetko bude dobré. Povedal nám, že bol učiteľom, ale že sa teraz toľko učí od nás; a ako veľmi nás rešpektuje za to, čo robíme. Ale pravda je, že my sme to vnímali úplne opačne, my sme sa učili od neho.

Museli sme sa rozhodnúť, ako dlho sa pokúsime nechať ho to zvládnuť s jeho nízkym kyslíkom v krvi, kým ho budeme musieť zaintubovať. Jeho čísla klesali napriek všetkej našej snahe a bolo načase dať ho na pľúcnu ventiláciu. Povedal, že z toho nie je nadšený – „Ale doktor, ja vám dôverujem a vkladám sa do vašich rúk.“ Ten pocit stiahnutého žalúdka v tej chvíli ešte zosilnel. Avšak so svojím pevným učiteľským hlasom ma upokojoval, čo som veľmi potreboval. Videl som jeho oči, ktorými na mňa pozeral, videl som v nich láskavosť ešte aj vo chvíli, keď sme mu podávali lieky na uspatie. Tvrdiť, že tá intubácia bola „ľahká“, by bolo úplným protikladom skutočnosti. Naopak, bolo to veľmi ťažké. Tvrdo sme bojovali, aby sme ho udržali s nami, takmer sme oňho párkrát prišli v prvých minútach, ale stále sa vracal k životu. Veľmi sme bojovali, aby zostal medzi živými. Trpezlivosť a sila môjho tímu bola skutočne pozoruhodná.

Odovzdal som ho mojej priateľke a kolegyni Dr. Beth Ginsburgovej a jej tímu na JISke, jej upokojujúci hlas ma ubezpečil, že oni sa už oňho postarajú. Ďalších dvanásť dní som čakal a pozoroval jeho pokrok, pritom som poznal štatistiky, aj som vedel ako vážne bol chorý, keď ho k nám priviezli. Oni tam na ňom uskutočňovali svoje zázraky a včera môjho nového priateľa, pána C. extubovali. Rozhodol som sa, že ho pôjdem opäť navštíviť.

Pán C. bol v COVID jednotke pre zotavujúcich sa pacientov, kde bol úplne bez rodiny. Nikomu nedovolili ho navštíviť, ba čo horšie, jeho manželka musela byť zatvorená v karanténe štrnásť dní. Lámala mi srdce predstava, aké to muselo byť pre ňu ťažké. Opatrne som vstúpil s nasadenými ochrannými prostriedkami, keď ma zbadal, na chvíľu som zastal. Okamih poznania.

Predstavil som sa mu – „Som doktor Akbarnia, pán C., bol som posledný človek, koho ste videli ešte na ARE. Povedali ste, že mi dôverujete, aby som vás previedol až sem. Vyzerá to tak, že sa vám darí.“ Začal plakať. Povedal – „Spomínam si na vaše oči.“ A teraz som začal plakať ja. Čo nemohol vedieť, že v tej chvíli mi došlo, že my robíme presne to, čo robíme, kvôli ľuďom ako je on, pre okamihy ako je tento. Jeho sila, jeho láskavosť, jeho upokojujúce slová pre mňa znamenali celý svet. V tej chvíli moje srdce, ktoré bilo s pulzom sto úderov za minútu odkedy celá táto pandémia začala, sa konečne upokojilo. 

Sadol som si a rozprávali sme sa. Povedal som mu, že kým je tu, my sme jeho rodina. Vždy bude mať miesto v mojom srdci. A či to vie alebo nie, on bude mojím tichým rytierom a vodcom, keď sa budem starať o pacientov, COVID či nie. Bude ma nabíjať energiou dovtedy, kým nezavesím na klinec môj stetoskop.

(Obrázok a príbeh je zverejnený s dovolením pacienta).

PS: Pýtali sa ma, či to môžu zdieľať. Áno, prosím!

Preložené z FB statusu. Autor – Dr. Halleh Akbarnia