Vône detstva

Tento článok nie je ani poviedkou, ani filozofickou úvahou, neponúkam nijaký príbeh, len mozaiku spomienok a pocitov, ktoré možno majú pripomenúť niečo aj vám.

Všetko sa mi to vybavilo celkom nedávno, keď som bol na konci záhrady – práve vyšlo po búrke slnko a do nosa mi udrela silná vôňa pokosených bylín. Niečo medzi žihľavou a lastovičníkom, ani sám neviem povedať ktoré tam boli. To ma prenieslo v spomienkach do veľkej záhrady starých rodičov na Kysuciach, kde som zažil počas prázdnin podobné vône. Záhrada to bola parádna – s ovocnými stromami, jahodami, malinami či krásnymi ružami. Páni moji, ako tie voňali! Akosi sa neviem v súčasnosti zmieriť s tými sterilnými zámorskými ružami, ktoré síce vydržia ďalekú prepravu zo skleníkov tropických krajín, ale nejako zabudli voňať! Skutočnú vôňu ruže si spájam so starou mamou, ktorú náš otata volal Pipa.

Nezabudnuteľná vôňa sa spája s verandou domu v Kysuci, kde sa cez bielu vydutú gázu cedili maliny na sirup. Tajomstvo však nebolo len vo veľkých šťavnatých a sladkých malinách zo záhrady, ktoré sme vyjedali opreteky, ale tá najväčšia vôňa pochádzala z dávky 1/10 lesných malín, ktoré pochádzali z južných rúbanísk kopca Tábor, čo sa vypínal nad mestom. Vôňa neodolateľne lákala osy a včely, ktoré sa klbčili a vydávali typický chrastivý zvuk. Iný zvuk bolo bublanie kvasiaceho ríbezľového vína, lebo aj keď sme milovali natrhané ríbezle s cukrom, čo dozrievali v žiarivom slnku, nikdy sme ich nedokázali pojesť všetky.

Hneď pod verandou bola k domu prilepená garáž, v jednom jej rohu bola nádrž s čerebľami, ktoré tam strýko uchovával na pstruhové rybačky a voda s rybkami mala charakteristický slabý pach. V opačnom rohu bol ponk, kde boli večne nejaké rozobraté diely motorov, na ktorých majstrovali moji strýkovia. Ak ste privoňali, do nosa vám udrela vôňa zaolejovaného železa, možno by ste nepoužili výraz vôňa, ale ak nemáte ani desať rokov a ste chlapec, tak uznáte, že je to patričný výraz.

Otata bol zverolekárom na Kysuciach a jeho rajón bol obrovský. Jeho služobné auto bola modrá Škoda 1202 (podobnej farby ako tej na obrázku) a po nasadnutí ste zacítili typický pach interiéru toho auta, bolo to niečo úplne iné, ako keď neskôr prišli na scénu Škodovky 1000MB a hoci pochádzali vari z tej istej fabriky, ich čalúnenie vydávalo diametrálne odlišné pachy.

Otata ma občas bral na svoje cesty zverolekára po kysuckých gazdovstvách, ktoré mám opäť spojené s čuchovými vnemami. Namáhaný motor po stúpaní do strmých kopcov aj po vypnutí ešte chvíľu smrdel, aby ho potom prehlušili maštale so svojou zmesou hnoja, zápachu dobytka a predsa nad tým všetkým dominovala jemná vôňa nadojeného mlieka.

Hovoríme o začiatku sedemdesiatych rokov a o slobode prázdnin žiačika na prvom stupni základnej školy, spomínate si ako na sklonku letného dňa rozvoniavalo pred žatvou pole chlebom? Zažili ste ako dieťa s úžasom búrky, kedy ste po celodennej páľave cítili vo vzduchu horúčavu, prach a tesne pred príchodom mračien ozón z bleskov a potom úžasná zmes dažďa, výparov z pokropenej zeme a ešte aj teplý asfalt mal po letnej spŕške svoju vôňu?

Keď sme potom prichádzali do starorodičovského domu z cesty po kysuckých usadlostiach a maštaliach, aj v záhrade ma čakalo staré humno opreté o susedský dom, v ktorom voňalo letnými horúčavami vysušené drevo – obkladové dosky i masívne hrady, na ktorých visela hojdačka. Ja som v ňom už nezažil iné zvieratá okrem sliepok (aj tie tak typicky vidiecky smrdia, že?), len za vrátkami bolo vidieť válovy a stopy po chove prasiatok. Za humnom sme so strýkom kopali v kompostovisku červíky na ryby a rozkladajúce sa zvyšky mali tiež nezameniteľný pach. Niekomu podobný zápach vadí, ale pre mňa sa do dnešných dní spája so vzrušením lovu, kedy som s napätím striehol na to, ako sa plaváčik splavujúci Kysucu potopí po zábere hrúza či inej bielej ryby. Nie, kompost, to sú červíky a červíky sú ryby a tie sú zas v Kysuci, na brehu ktorej horel ohník, ktorého dym v nosných dierkach predstavuje sen chlapca, ktorý derie desať mesiacov lavice v škole, aby sa dočkal vytúžených prázdnin plných letných vôní.

To bol čas, kedy otata priniesol velikánsky okrúhly chlieb z Ochodnice, ktorý voňal tak, že sa mi ešte doteraz rozširujú nozdry, vždy doniesol aj čerstvo napečené lupačky s makom, ktoré viseli v sieťke za dverami kuchyne a na tie sme so sestrou podnikali vytrvalé nájazdy, kedy bohato natreté maslom končili v maškrtnom brušku. Za malou izbietkou s váľandou (v dávnych dobách v nej vraj bývala slúžka) bola veľká špajza, ktorá zas rozvoniavala klobásami, slaninou a inými dobrotami, ak sa, pravda, v tom čase nešírila z rúry vôňa slivkového koláča, či inej dobroty.

Kuchyňa starorodičovského domu bola eldorádo vôní sama o sebe, ale celý ten dom je plný spomienok na najrôznejšie čuchové vnemy, vrátane hustého dymu z fajky starého otca, či suchého vzduchu na povale za hrozivými kovovými dverami nad vŕzgavými dlhými schodami, ktoré trápili moju fantáziu, keď som tam niekoľko nocí za sebou čítal Stokerov slávny román Dracula.

Keď je človek dospelý, v uponáhľanom svete ho obklopujú presne tie isté pachy a vône, ale nejako im nevenuje toľko pozornosti ako dieťa. Je to zvláštne, ale moja najvytrvalejšia spomienka na otca bude naveky spojená so splavom Hrona na gumovom kajaku, na letnú vôňu rieky, pach pevného liehu pod ešusom, z ktorého sa valila vôňa bielej kávy so smotanovou Jesienkou, štípajúce oči a smokliaci nos z dymu z ohniska na osamelom ostrovčeku uprostred rieky, pričom si dodnes presne vybavujem ako voňalo plátno nášho malého stanu, či spacák, alebo guma nafukovačky, na ktorej sme spali.

Rozmýšľam nad tým, koľko takýchto vidieckych spomienok plných pachov a vôní dokážeme venovať dnešným deťom. Rozmýšľam, koľko čitateľov, čo si pamätá túto éru, má podobné spomienky a aké obrazy by sa vybavili im, možno by ste mi to mali napísať do komentárov. A keď nič iné, chcel som vám pripomenúť detstvo, v ktorom všetci nájdeme niečo nezabudnuteľné.

Ale neviem ako vám, mne po písaní tohto článku nejako vyhladlo a idem si dopriať nejakú starosvetskú večeru…

Dodatočne ešte pridávam pár poznámok, po reakciách z rodiny:
Autíčko bolo síce naozaj modré, ale až neskôr, pôvodne vraj bolo sivé. Kopec nad Kysucou síce je podľa mapy Tábor, ale v rodine ho nazývali skôr „Baňa“.