Zázrak na Viktóriinom jazere

Na Veľký piatok by som sa chcel podeliť o jeden neuveriteľný príbeh, ktorý má v sebe veľa symboliky. S dnešným sviatkom mnohí spájajú kresťanskú tradíciu obety, ktorá má následne vyústiť k znovuzrodeniu a vyslobodeniu. Veľmi podobné princípy vyčítate v mojej poviedke napísanej podľa skutočnej udalosti v roku 1972.

____________________________________________________________________

Kapitán Boeingu 707, Gord Moul a jeho posádka šokovane pozerali do hlavní samopalov AK-47. Keď pristáli na letisku Entebbe v Ugande, na palubu tryskáča spoločnosti Pacific Western vnikli po zuby ozbrojení vojaci. Lietadlo poslala kanadská vláda, aby pomohla evakuovať “nežiadúcich” obyvateľov Ugandy, ale tí boli zatiaľ podrobovaní prehliadke v neďalekom hangári.

Ako je to pre šialených diktátorov bežné, Idi Amin po prevzatí moci potreboval nasmerovať hnev ľudu na nejakého nepriateľa. Vybral si ázijskú menšinu, prevažne Indov a Pakistancov, ktorí sa dostali do krajiny za 150 rokov britskej nadvlády. Podobne, ako sa v našich zemepisných šírkach kedysi šírili antisemitské plagáty, Idi Aminova propaganda obviňovala indických obchodníkov, že kšeftovaním okrádajú domáce obyvateľstvo, sú zdrojom všetkého zla, sú nelojálni voči krajine a nariadili im sa vysťahovať. Išlo o desiatky tisíc ľudí.

Kapitán Moul mal prepraviť skupinu nešťastných utečencov do Kanady a vysvetľoval vojakom, že ťažko naložený Boeing by mal odletieť pred ôsmou ráno, kým sa africký vzduch príliš nezohreje. Tí ho úplne ignorovali, rozmiestnili stráže v priestoroch lietadla a nedovolili palubnému inžinierovi ani len obvyklú obchôdzku lietadla, pri ktorej sa vizuálne kontroluje, či je všetko v poriadku.

A malo byť ešte horšie…

Keď diktátor Idi Amin písal telegram generálnemu tajomníkovi OSN, aby urýchlil exodus, spomenul tam, že mu bol sympatický spôsob, ako sa Hitler vysporiadal s Židmi. Nástojčivosť urobiť niečo pre záchranu týchto ľudí, prudko stúpala. Ugandskí obyvatelia ázijského pôvodu väčšinou prišli o celý majetok, vojaci rabovali ich domácnosti, beztrestne znásilňovali ženy a v podstate sa jednalo o etnickú čistku. Utečenci si smeli odviezť len 25 tisíc dolárov, existovali rôzne ďalšie obmedzenia, na ktoré dozerali vojaci v hangári. Kapitán, ako skúsený športový strelec, okamžite rozoznal ostré zvuky prichádzajúce z hangáru. Ak u niekoho objavili čokoľvek zakázané, ihneď mu to zabavili a nešťastníka na mieste zastrelili.

Na letisku sa celé hodiny odohrávali otrasné scény krutosti, vojaci zabili už 42 ľudí. Teplota vzduchu dosahovala 45°C, v hangári bolo ešte viac. Stopäťdesiat miest v lietadle sa zaplnilo až popoludní, kedy rozhorúčený vzduch nad betónovou dráhou už predstavoval vážny problém. Motory v takých podmienkach neposkytujú potrebný ťah, vztlak na krídlach je nedostatočný a kapitán stál pred hroznou dilemou – aby mohol stroj v takýchto podmienkach bezpečne odštartovať, museli by z lietadla vysadiť štyridsať pasažierov.

Kapitán Moul ešte raz prepočítaval hmotnosť lietadla, dĺžku dráhy, rýchlosť vetra a teplotu. Pri predstave, čo by čakalo štyri desiatky ľudí, keby ich odovzdali späť do rúk vojakov, len precedil cez zuby: “Radšej skončiť ako kopa šrotu na konci dráhy, ako mŕtvola v hangári.”

Vojaci opustili lietadlo, dvere sa zavreli a v horúčave sa začal rozliehať zvuk postupne štartujúcich prúdových motorov. Posádka dokončila kontrolné zoznamy predletovej prípravy, stroj roloval na koniec dráhy, veža letiska povolila vzlet.

Dráha číslo 17 v Entebbe končí priamo na brehu Viktóriinho jazera. Kapitánove nervy boli napäté do krajnosti, rozhorúčené preťažené lietadlo sa v týchto podmienkach nemusí na 3600 metroch dráhy dostať do vzduchu a havaruje v jazere. Kapitánovi ešte raz preletelo hlavou, čoho bol ešte pred chvíľou svedkom a uvedomil si, že teraz sú títo nešťastní ľudia pod jeho ochranou. Nemôže vydať ani jedného na smrť! Prebehla mu hlavou zvláštna myšlienka: stali sme sa pevným bratstvom, všetci spolu zahynieme, alebo sa vznesieme k slobode.

Motory prepli na maximálny výkon, pneumatiky sa rozbehli po betóne. Palubný inžinier pokojne hlásil rýchlosť, profesionálne, bez zaváhania a predsa všetci v kokpite vedeli, že sa možno blížia posledné sekundy ich života. Piloti cítili, že lietadlo sa rozbieha príliš pomaly, s hrmením a svištiacimi motormi na maximálnych otáčkach sa blížilo ku koncu dráhy. Ešte stále nedosahovali rýchlosť pre rotáciu stroja, ale pruhy označujúce koniec dráhy sa už ako keby rútili k nim, za nimi čakala zelenomodrá hladina jazera. Kapitán pritiahol riadenie, ale potom trochu povolil, aby ešte trochu nabral rýchlosť, nos sa odlepil od zeme a na posledných metroch betónu sa hlavný podvozok vzniesol do vzduchu.

Zatiahli podvozok, ale lietadlo nestúpalo. Pohľad na prístroje im prezradil, že neletia rýchlosťou, ktorá by Boeingu 707 zaručovala v danej konfigurácii čo i len vodorovný let, vlastne by podľa všetkých zásad aerodynamiky mali spadnúť. Nos lietadla sa týčil do výšky, palubný inžinier sa musel postaviť zo sedadla, aby dovidel na horizont, kam len dohliadol, všade bola hladina Viktóriinho jazera. Kapitán čakal, že sa mu začne v rukách triasť riadenie, čo by bolo signálom hroziacej pádovej rýchlosti, aj prístroje zostali ticho, žiadne strojové “Stall! Stall!” sa neozývalo. Kapitán Moul sa neskôr vyjadril, že lietadlo sa nedržalo vo vzduchu umením pilotov, ale že to celé vyzeralo, ako nejaký boží zásah.

Ak boli na vode nejakí rybári, museli s otvorenými ústami pozorovať hrmiaci stroj letiaci ako bojová stíhačka pätnásť metrov nad hladinou. Viktóriino jazero je na naše pomery obrovské, smerom na juh je z Entebbe k najbližšej pevnine až 250 kilometrov. Zdalo sa to ako večnosť, čo leteli tesne nad vodou, až minuli z nádrží dosť paliva a odľahčený Boeing mohol začať stúpať. Piloti na seba s úľavou pozreli a otočili lietadlo na ďalekú cestu do Kanady.

Pasažieri vzadu plakali, jednak preto, že im padol kameň zo srdca a nestali sa obeťou guliek zo samopalu, a jednak preto, lebo za chrbtom im zostávala krajina, ktorá bola po celé generácie ich vlasťou.

Nie, zavraždení ugandskí Indovia a Pakistanci neboli obetovaní za všetky hriechy sveta, ale ich obeť  by nám mala pripomínať, že všetci sme v prvom rade ľudia, až potom sme členovia akéhokoľvek národa, či nejakej špeciálnej skupiny. Z dnešného pohľadu (o 46 rokov neskôr) by možno k vášňam prispel fakt, že do Kanady odleteli Nizarskí Izmailskí moslimovia a niektorí moji súkmeňovci, ktorí majú charakter nie nepodobný Idi Aminovi, by spustili krik, že kapitán Moul ich mal radšej nechať pozabíjať vojakom a “zachrániť tak západnú civilizáciu”.

Ale kapitán a jeho posádka boli ľuďmi, ktorí riskovali úplne všetko, aby iným ľudským bytostiam umožnili začať nový život, v novej zasľúbenej krajine. Posádka Boeingu im dala dar znovuzrodenia a spásy, tento príbeh je vskutku veľkonočným podobenstvom.

Kapitán Gord Moul slúžil ešte do roku 1991 a môže sa pochváliť 33.343 nalietanými hodinami. Ale nikdy nezabudne na tých niekoľko hodín medzi Ugandou a Kanadou, kedy s nasadením vlastného života zachránil 150 duší.

Pamätajte, že dobro a ľudskosť zvíťazí nad zlobou a nenávisťou.

Želám požehnané veľkonočné sviatky 2018.