Zem zranená, ale neporazená

Pred začiatkom

Keď sme v marci 2020 precitli a konečne sa pozreli na Taliansko, na zúfalý zápas jeho zdravotníkov o život pacientov, pochopili sme, že to je naozaj. Toto už nie je nejaká vzdialená dráma, ktorá sa odohráva v nejakej anonymnej krajine. Tá istá pliaga už začala hlodať aj u nás, hodiny začali odmeriavať čas, kedy to prepukne naplno.

Príbeh o hruške, patrónke krajiny

Prišiel víkend, kedy už väčšina naozaj pochopila, že sranda musí ísť nabok. Ja som zbalil batoh, vzal so sebou psa Huga a vyrazil na osamelú turistiku do Bielych Karpát. Nejdem vás obťažovať podrobnosťami, kde všade som bol, ale prejdem rovno k podstate. Hlavná atrakcia môjho výletu mala byť hruška – Ružovka, ktorú tak nádherne uviedol Marián Geišberg, keď prebiehalo hlasovanie o európsky strom roka:

Keď som sa blížil k Zabudišovej, zapol som autorádio a z rozhlasu doznievali úplne posledné tóny a slová katolíckej omše, z éteru dunel chrámový organ a hneď potom hlásateľka s veľkou námahou dodala, že bohoslužba sa konala bez účasti veriacich kvôli karanténe. V tej chvíli mi svitlo, že zápasí so slzami a iba s veľkým úsilím dostáva zo seba tie slová.

V nádhernom slnečnom, ale chladnom dni som v tej chvíli zaparkoval auto pri obratisku na konečnej autobusu. Prehodil som si na plecia batoh a vyrazil prekrásnou, priam starosvetskou dedinkou. Nevedel som, kde presne ten strom je, tak som najprv zle odbočil. Až keď som vyšiel na lúky za posledným kúskom asfaltu, uvedomil som si, že hruška musí byť niekde poniže mňa. Môj spoločník Hugo radostne pobehoval po tráve a tam som ju uvidel.

Majestátna koruna, sklonený kmeň, pod ním lavička a malá tabuľka oznamujúca, že v hlasovaní skončila naša hruška na treťom mieste v Európe. Obchádzal som ju s fotoaparátom zo všetkých strán, žmúril cez jej holé konáre proti slnku, dotýkal sa kôry a vtedy som to uvidel.

Vcítil som sa do jej srdca a pred očami mi prebehol film jej života, ako ju dávno zabudnutý gazda zasadil hneď po skončení napoleonských vojen v nádeji na mier a lepší život, prešli okolo nej povstalecké vojská meruôsmych rokov, aj dlhá vláda cisára Františka Jozefa, húkanie prvých parných lokomotív v údolí Váhu, plač žien, ktoré vyprevádzali mužov do veľkej vojny, rozpad alpskej a dunajskej monarchie, prechod frontu druhej svetovej vojny, nový nádych nádeje, násilnú kolektivizáciu, až po dnešnú uponáhľanú modernú dobu. Dve storočia sa o ňu s láskou starali miestni ľudia a ona sa im odmenila úrodou. Videl som všetko, čo videla táto hruška, v rýchlom slede, veď aj ona je živá bytosť schopná vnímať a pamätať. 

Stál som tam pod jej hrčovitými konármi, pod vysokým blankytným nebom a vyhŕkli mi slzy. Najprv som nevedel povedať, či ma len dojíma spomienka na Geišbergove precítené slová, vyslovené plné úcty a preniknuté zvláštnym smútkom. Dojímal ma príbeh, ktorý som pred chvíľou prečítal z pamäte stromu, no v tej chvíli som vnímal, že ako duch sa náhle vznášam nahor, nad telo, nad rozkošatenú korunu stromu, Zabudišovú, údolie Váhu, až zrazu vidím celú našu krajinu.

Zrazu som vnímal obavy ľudí, ako keby ich myšlienky prenikali ku mne, ich bolesti aj radosti, sny aj prehry, cítil som sa ako veľký priesvitný zvon, čo zakrýva celú zem, tak zranenú a predsa neporazenú. Slzy mi tiekli po tvári, keď som stál pod tou hruškou, ktorá tam objíma vzduch a stojí na stráži našej domoviny, posielal som celej zemi svoje požehnanie, sľub ochrany a mal som pocit, že mnohí ma síce nemohli počuť, ale náhle pookriali bez príčiny. Zem je zranená, no neporazená a pripravená bojovať. 

Môj ani dvojkilový psík zachytil silu mystického okamihu, pribehol ku mne a oprel sa labkami o lýtko, vypýtal sa na ruky. Stisol som ho do náručia, oblízal mi z líca slzy a tváril sa veľmi chápavo.

Snívalo sa mi to? Možno som len zachytil sen starej hrušky, patrónky posvätnej zeme, v ktorej má hlboké korene, zranenej, ale neporazenej. 

Pamätajte, ak to nie je dobré, potom ešte nie je koniec.

 

 

Obrázok hore ©Josef Lee