Na školstvo už treba kladivo

Nedávno sme opäť skonštatovali, že naše školstvo je v pokračujúcom úpadku. Aj keď by sa dalo diskutovať, či testovanie PISA skutočne odzrkadľuje úroveň školstva v krajinách OECD, za seba hovorím, že niečo na tom bude. Nemusíte ani sledovať oficiálne prieskumy, aby ste vedeli, že žiaci sú v školách nešťastní, učitelia nespokojní, rodičia stále viac frustrovaní. Neustále sa hovorí o potrebe reformy školstva, ale ak niečo reformujete 20 rokov v kuse a nikto neponúka zreteľnú a akceptovateľnú víziu, potom nemôžeme čakať, že to bude mať dobré výsledky.

Výsledky testovania od roku 2003, kedy naši žiaci dosahovali približne priemer v OECD ukazujú, že naši žiaci zaostávajú stále viac. (Obrázok je z článku DenníkaN).

Nejde o známky

Chcel by som zdôrazniť, že výsledkom školstva nie sú známky, ani výsledky v testoch a prísne vzaté – ani tituly!!! 25 rokov robím v oblasti vzdelávania (manažérsky tréning a školenia zamestnancov) a spolu s majiteľmi či šéfmi firiem konštatujem, že absolventi opúšťaju vysoké aj stredné školy stále menej pripravení pre potreby praxe. Užitočnosť a „použiteľnosť“ človeka v nejakom zamestnaní primálo korešponduje s akýmkoľvek diplomom. Manažment sa väčšinou sťažuje na fakt, že vedomosti a prax zo škôl sú väčšinou buď odtrhnuté od reality, alebo treba naučené vedomosti rovno „preprogramovať“, ak to nemá byť pre zamestnávateľa vyslovenou príťažou.

Výsledkom školstva by mali byť mladí ľudia, ktorí majú potrebné zručnosti pre väčšinu životných oblastí – rozumieť princípu štúdia samotného (lebo len celoživotné vzdelávanie je predpokladom akéhokoľvek trvalého úspechu), byť užitočným pracovníkom alebo neskôr manažérom, ovládať princípy vedenia domácnosti, či orientovať sa vo finančných otázkach, ale aj v tom, ako funguje politika, či médiá. No ešte dôležitejšie je, dať mládeži základy v takých veciach ako je etika, morálka, právo a filozofia. Treba ich naučiť kritickému mysleniu, odhaľovaniu manipulácie. Chápať dejiny, hlavné politické prúdy vrátane extrémizmu, ale aj filozofiu a umenie. V škole by nemal byť predpísaný a protežovaný materializmus ale ani preferované akékoľvek náboženstvo, no deti by sa mali dozvedieť o podstate všetkých dôležitých relígií, o podstate každej viery aj o tom, ako sa na ne kriticky (no nie netolerantne) pozerať a študovať ich.

Inak povedané, škola má pomôcť človeku chápať to najlepšie z tradícií, kultúry ľudstva, aby človek mal šancu viesť dôstojný život bez toho, aby bol príťažou či priam nepriateľom slušných ľudí len preto, že nemáme zvládnuté školstvo samotné.

Ale ako sa kto chytí v živote svojej šance, to už musí byť aj na ňom samotnom.

Zodpovednosť nenesie len školstvo

Asi by sa patrilo povedať, že za osobné nezdary občas obviňujeme – všetko a všetkých – len nedajbože pripustiť, že človek môže aj sám chytiť do rúk vlastný osud. Poznáme nesmierne úspešných ľudí aj z najbiednejších pomerov a z prostredia, kde by sme školstvo považovali za katastrofálne. Preto sa nepatrí iba nariekať nad školstvom, ale pozrieť sa aj na to, čo študenti urobili s predloženými možnosťami. Aj tu predsa platí pravidlo, že nikto sa nemôže len vyhovárať na to, že nemá dobrého učiteľa, lebo stále ešte existuje možnosť chopiť sa učebníc, kníh a hľadať informácie na vlastnú päsť. Neznamená to, že sa nemáme usilovať o výborné školy, ale na druhej strane treba spravodlivo priznať, že školstvo úplne nevyrieši neochotu samotného študenta.

Školstvo je tak trochu odrazom samotnej spoločnosti, jej kultúry, jej pokroku a aj politiky. Je zrkadlom ochoty ľudí tolerovať nehodných vodcov a naopak – dobrí lídri sú tak trochu vizitkou občanov, či si takú osvietenú vládu vôbec zaslúžili. Je to aj o tom, ako si ľudia uvedomujú dôležitosť dobrého vzdelávania a ako vedia tlačiť na politikov, aby túto tému zaradili k vysokým prioritám. Uvedomuje si tu vôbec niekto, že my sa v určitom ohľade držíme školského modelu starého 200 rokov?

Ešte viac by som dával zodpovednosť za celkovú výchovu rodine. Vyznávam zásadu, že rodina by mala mať pri výchove a formovaní detí prednosť pred školou. Nejdem teraz rozoberať, do akej miery má škola korigovať situáciu, keď sa dieťa narodí do rodiny krajne netolerantných bigotov, ktorí vedú dieťa k nenávisti a zámerne ho odrezávajú od informácií, ktoré by mal mať každý kultúrny človek. Toto je téma na úplne samostatný článok, rovnako tak otázka, či škola dokáže nahradiť chýbajúce vzory správania sa v rodine a pod.

Slovo do bitky

Rád by som šokoval čitateľa najmä dvoma poznámkami.

1. Na školách chýba najdôležitejší predmet

Už som to naznačil skôr. Žiakov neučíme, ako sa treba učiť. (Zájdem ešte ďalej – v dnešnej dobe to poriadne neučia ani učiteľov!) Existuje veľká diskusia o tom, ako majú vyzerať osnovy, čo vlastne chceme, aby deti vedeli, do akej miery má byť učiteľ samostatný – rozumej – sám rozhodoval aké učivo žiakom ponúkne, ako im treba dať dôstojné platy, atď.

Ak sa však skutočne kriticky pozrieme na školstvo, zistíme, že my povinne naženieme deti do inštitúcie s názvom „škola“, učia sa tam predmety ako písanie, počty, neskôr slovenčina, zemepis, atď. a nedáme im základný návod na to, ako by sa vlastne mali učiť. My tak nejako predpokladáme, že žiakov vydáme napospas systému, učebniciam a učiteľom a na konci z toho vypadnú vzdelaní, hodnotní ľudia. Ale takto to nefunguje.

Pod tým „ako sa učiť“ mám na mysli to, že študent najprv absolvuje vzdelávanie o tom, ako študovať, aby vedel reálne aplikovať naučené dáta. Potom nemá problém zvládnuť napr. učebnicu o pestovaní bežnej zeleniny a on vie presne, ako k tým dátam pristúpiť, ako cez ne prejsť tak, že ak ho potom pustíte k pôde, dáte mu potrebné náradie a suroviny, tak vám skutočne dopestuje zeleninu. Alebo dokáže vypočítať úroky z úveru a dokáže urobiť o tom kvalifikované rozhodnutie. Alebo dokáže spočítať, koľko kachličiek potrebuje do kúpeľne, atď.

Ja som sa tejto témy v tomto blogu už zľahka dotkol v článku, kde sa zaoberám tou mizériou, že absolventi škôl nerozumejú textu (o tom, že nemajú vzťah k čítaniu a tým pádom neprečítajú 200 kľúčových kníh, ktoré by ich oprávňovali k volebnému právu… – samozrejme žartujem!)

Upozorňujem, že vieme naučiť aj dodatočne ľudí sa učiť, ale najlepšie by bolo, keby sme veľmi zavčasu v školách naučili žiakov tajomstvá štúdia ako takého. Nejdem vám tu všetkým vešať na nos ako sa to robí, lebo je to pomerne rozsiahla téma plná predsudkov a zmätku. Kto skutočne chce, tak si ku mne nájde cestu a dáme o tom reč.

Upozorňujem, že po aplikácii tých metód sa podarilo zvládnuť aj „beznádejné prípady“ tzv. dyslexie, dysgrafie a čo ja viem čo za dys- na naše deti ešte niekto vytiahne.

2. Potrebujeme my vôbec tradičného učiteľa?

Som si plne vedomý, že v čase diskusií o tom, či nízke platy učiteľov predstavujú najväčší problém školstva, som teraz pichol do osieho hniezda. Ale poďme poporiadku.

Fakt si myslíme, že sa musíme držať tejto posvätnej doktríny, ktorá pochádza od čias Márie Terézie?

Predstavte si teraz všetkých učiteľov matematiky na Slovensku. V danom mieste osnov sa pustia do objasňovania Pytagorovej vety. Vynechajme úvahu o tom, že koľko z tých úbohých detí chápe dôvod načo im je dobré ovládať vzťah strán pravouhlého trojuholníka.

Vynechajme úvahu, že niektorí žiaci v triede ešte nechápu ani pojem „číslo“, nemajú istotu, či pochopili znak „=“ a o nejakých mocninách a odmocninách majú asi takú predstavu, ako šimpanz o integráloch. (Nenaučili sa ako sa učiť…)

Je vám jasné, že niekto urobí ten výklad priam brilantne, zaujme deti a naozaj to pochopia a nepotrebujú k tomu dostať náklad domácich úloh. Iní učitelia sú priemerní a potom máme tie učiteľské katastrofy, ktoré dostávame ako karmu za to, že sme v niektorom minulom živote potajomky obrábali ženu kantora v ľudovej škole.

V modernej multimediálnej dobe my fakt potrebujeme stovky učiteľov, aby každý za seba vysvetľoval Pytagorovu vetu s neistým výsledkom? To naozaj nevieme nájsť toho najúspešnejšieho, podľa ktorého urobíme video, na ktorom to celé objasníme? Nevieme zabezpečiť učebnice, ktoré by tento problém zvládli?

Potrebujeme my vôbec trápiť deti tým, že nadaní žiaci sa nudia, lebo už dávno pochopili, ale učiteľ musí venovať ďalší výklad tým menej chápavým? Naisto tam budeme mať aj tých nešťastníkov, ktorí to nepochopia ani z toho dodatočného výkladu, ktorí potom doma nad domácimi úlohami zažívajú peklo a ich rodičia s nimi.

Supervízor

V modernej dobe, keď konečne pochopíme, že potrebujme postupne naučiť žiakov ako sa učiť (aj táto znalosť má ešte rôzne stupne), keď konečne zostavíme kurzy z predmetov, ktoré tiež potrebujeme podrobiť poriadnej inventúre, budeme potrebovať učiteľov, ktorých hlavná náplň nebude vykladať učivo, ale ktorí budú pomáhať študentom v tom, aby aplikovali vedomosti o tom, ako sa učiť. Existujú našťastie úplne exaktné dôvody, prečo sa niekto pri štúdiu dostane do problémov a rovnako tak existujú exaktné metódy, ako sa z toho zas dostať a učivo úspešne zvládnuť.

Ešte stále bude potrebné poskytovať konzultácie žiakom, ešte stále bude potrebné robiť aj cvičenia, či riešiť prax. Ale garantujem vám, že by si už deti nikdy nenosili domáce úlohy domov, lebo všetko potrebné by sa zvládlo v škole.

Už by neplatilo, že deti „tvrdnú“ v triedach, kde rýchlych študentov nudia a pomalých trýznia pocitmi zlyhania a menejcennosti. Základná osnova by bola daná a každý žiak by napredoval vlastnou rýchlosťou.

Doma by sa rodičia mohli venovať deťom ako skutočne milovaným bytostiam, hrať sa s nimi, zabávať, rozprávať sa s nimi a nevenovať sa trápeniu, ako je doučovanie predmetov, v ktorých zlyhala škola či žiak.

Ešte čosi veľmi dôležité. V takomto systéme by sa dalo ľahšie objaviť v čom má dieťa nadanie, čo ho baví a čomu by sa mohlo venovať v omnoho väčšej miere. Dnes je škola tak trochu mlynček na mäso. Napcháme doňho všetkých bez rozdielu a všetkých chceme pretlačiť skrz vzdelávanie, ako keby sme ich chceli napchať do jaterníc. A čudujeme sa, že zo školy potom vychádza toľko „jelít“!

V dnešnom školstve nie je miesto na individualitu. Nie je priestor na zisťovanie, čo by žiaka skutočne tešilo, ktorým veciam by sa mal venovať, aby bol v živote naozaj šťastný. Naopak, každého žiaka zomelieme v systéme, v ktorom sa potláča individualita, talent a nezávislé myslenie. Škola je pre deti prvým dôkazom, že ako jedinec sú ničím, bezmocný červíček, ktorý nič nezmôže proti mašinérii, je nútený do niečoho, čo nedáva nijaký zmysel a s čím je spojené veľa trápenia. Keby niekto chcel vychovávať nesamostatných ľudí, ktorí budú poslušne voliť populistické autority, ktorí sa nebudú brániť zvôli, ale budú ešte dosť vycvičení, aby zvládali ovládanie strojov alebo papierovačiek, tak by vlastne musel vytvoriť presne také školstvo, aké tu dnes máme.

Nová škola

Bola by to fascinujúca úloha, postaviť nanovo celé školstvo.

Prečo to treba urobiť?

Lebo dnes učia deti o svete, ktorý už neexistuje; učitelia, ktorí nikdy neboli vo firemnej či inej praxi; tlačia do žiakov dáta, ktoré buď nedávajú zmysel, alebo ich už nikto nebude potrebovať. Zasypávame študentov lavínou encyklopedických vedomostí, bez ladu a skladu, s jediným cieľom – dostať dobrú známku a prežiť túto mizériu. A ani sa nebavme o tom, že školstvo produkuje absolventov v odboroch, ktoré nepotrebuje takmer nikto. Ak si myslíte, že túžba mladistvých brať drogy nesúvisí s touto mentálnou ničotou, potom ste buď  naivní, alebo fakt o živote veľa neviete!

Keby sme aj pripustili, že niekto zle odhadol výber školy, keby sme ho včas naučili ako sa samostatne učiť, dalo by sa dodatočne zvládnuť to, že potrebuje rýchlu rekvalifikáciu na oblasť, po ktorej  je dopyt.

Neviem, kedy sa zrealizuje táto moja vízia do všeobecnej praxe. Je tam veľa otáznikov a ešte viac prípravnej práce. Ale bola by to radostná úloha, lebo súčasný systém je prežitý a neudržateľný. Ale som si istý, že svet odhalí, že riešenie už v podstate existuje, treba sa ho len chopiť.