Prázdnotu zaplnia drogy

Keby vás niekto vzal na strechu trojposchodovej budovy a navrhol, aby ste zoskočili, asi by ste sa pozreli do hĺbky pod sebou a odmietli by ste. 

Prečo?

Lebo viete odhadnúť následky. Máte jasnú predstavu o tom, čo vás v prázdnote pod nohami čaká. Sú situácie, kedy stojíte pred podobne osudovým rozhodnutím, ale výsledok nemusí byť taký zjavný, to je ako sa zle oženiť, vybrať si nesprávne povolanie, nezdravo žiť, alebo – ako naznačuje názov článku – začať brať drogy. 

O tejto téme sa dajú písať knihy, tak mi dovoľte zopár vecí objasniť a nebude to na desať riadkov. 

Problém je PRÁZDNOTA. Ak ste videli film Nekonečný príbeh, v ktorom Atreyu lietal na Falkorovi, tam ste mohli vnímať pointu problému. Prázdnota hrozila zožrať všetku fantáziu a tak aj celý svet. V modernej dobe sme vystavení závratnému nárastu dezilúzie z prázdnosti existencie. Analýza všetkých dôvodov naozaj presahuje možnosti jedného článku, ale pokúsim sa naznačiť aspoň zopár z nich, veď posúďte sami: 

1. Strata spirituality
   Po tisícročia ľudia vnímali, že existujú veci, ktoré nemajú materiálny pôvod. Mali jasno v tom, že materiálny svet okolo nás je efektom nehmotných duchovných vplyvov. Aj keď materializmus mal svojich zástancov už od čias antických filozofov, približne od roku 1870 je človek doslova bombardovaný tvrdeniami, že okrem hmoty nie je nič iné, že žiadna spirituálna existencia nejestvuje (ak vás zaujíma môj názor k tejto veci, pozrite si moje články o duši a viere). Som si úplne istý, že trýznenie duše sa nedá objasniť len neurónmi v mozgu a preto som veľkým odporcom tvrdenia, že spirituálne problémy majú chemické riešenie. Ľudia, ktorí objavili funkčný koncept spirituality, nemajú sklon brať drogy.
2. Honba za náhradnými materiálnymi statkami
   Sme svedkami, ako ľudia prestávajú chápať, že pocity sú dôležitejšie ako vlastníctvo. Aby ste ma nechápali zle, je lepšie mať pekný a útulný materiálny domov, ako byť bezdomovcom. Ale ja narážam na to, že ak nezvládate rodičovskú rolu a neviete si s dieťaťom vybudovať úprimný vzťah, hračkárstvo pod stromčekom to nenapraví. Naopak, pokus nahradiť vzťahy (tie sú tiež spirituálnym fenoménom) materiálnymi statkami vedie k veľkej prázdnote. Ľudia, ktorí sa oddajú v živote zmysluplným ideám, ktorí nie sú otrokmi hmotných vecí, tí nemajú sklon brať drogy.
3. Vzdelávanie
   Darmo bude mať dieťa samé jednotky, ak sa nenaučí nič o fungovaní sveta a teraz nemám na mysli, že ovláda teóriu veľkého tresku, ale že rozumie spoločenským javom, účelom ľudskej bytosti vo svete, slušnosti, manierom, politike, vyhľadávaniu a vyhodnocovaní dát a pod. Mnoho detí trápi bezradnosť, lebo namiesto porozumenia učiva a jeho vzťahu k bežnému životu, preferujeme v škole papagájske opakovanie encyklopedických údajov. Ako dospelí sme už často zabudli, aká neznesiteľná bola účasť na niektorých predmetoch, aká prázdna a bezútešná bola pre mnohých žiakov celá škola. Ak ste sa niekedy zaoberali prejavmi nepochopených slov, z čoho môže skončiť fiaskom štúdium celých odvetví, potom už viete, aká prázdnota sa zmocní študenta a rýchlo si spojíte oblasť školstva s úletmi k narkotikám. Dobre a prakticky vzdelaná mládež nemá sklon brať drogy.
4. Strata životného účelu
   Ak človek pracuje v zamestaní, ktoré ho nenapĺňa, ak ráno odchádza do práce, ktorú nenávidí, aby zaplatil za veci, ktoré ho nerobia šťastnými, bude mať pocit, že žije prázdny život. Ľudia, ktorí našli vysnívané povolanie, ktorí nevyčkávajú donekonečna “až bude piatok”, tí nemajú sklon brať drogy.
5. Povrchnosť
   Ľudia si často neuvedomujú, že skutočné šťastie si priam vyžaduje víťaziť v snahe dosiahnuť niečo užitočné či zmysluplné, nič na svete nie je zadarmo. Čím viac som sa o niečo musel snažiť, tým viac si budem ceniť výsledok. Radosť, ktorá je spojená s pocitom “vznášania sa”, je omnoho viac, ako len endorfíny v mozgu. Ak ľudia nezažívajú čosi podobné vo vlastnom živote, majú potom tendenciu brať drogy v snahe vyvolať si príjemný pocit bez toho, aby sa museli o niečo snažiť. Neuvedomujú si, že drogy sú v podstate jedy, a keď ich účinok pominie, vráti sa drsná realita, zhoršená o pobyt v tele, ktoré prešlo väčšou či menšou otravou. Ľudia, ktorí žijú plnokrvný život, ktorí vedia, že sa nič nedá oklamať a vytrvalo robia to, čo je správne, nemajú sklon brať drogy.

Je toho veľa, čo by mal človek študovať o živote, filozofii, (ale aj účinkoch drog), o tom, že treba viesť zmysluplný život, a že žiadna chémia nenahradí čestnú snahu niečo dosiahnuť a šíriť dobro. 

Je veľmi dôležité poznať riziká a škodlivosť drog, ale dodám k tomu ešte jednu dôležitú poznámku. Nad drogami nikdy nezvíťazíme len tým, že objasníme “prečo sú zlé”. Ak budeme s niečím zápasiť, budeme tomu dávať dôležitosť a v skutočnosti nevyhráme, ak budeme venovať väčšinu energie odmietaniu a kritizovaniu javu. Pointa je v tom, že ľuďom dáte funkčnú filozofiu, životnú náplň, jednoducho dôstojnú alternatívu k prázdnemu životu, ktorý vedie niektorých ku konzumácii drog. 

Kriminalizácia

Škodlivosť drog, pod ktoré treba zarátať aj alkohol, je známa už tisícročia. Mimochodom, alkohol považujem za najnebezpečnejší preto, že je spoločensky najtolerovanejší a najrozšírenejší zo všetkých omamných látok, pritom zaručene je štatisticky najväčším ničiteľom. Pre pokusy o bagatelizáciu účinkov varujem aj pred marihuanou a extázou. Je pochopiteľné, že spoločnosť sa snaží vyriešiť zlé javy zákazmi a niektoré aktivity boli vyhlásené za zločiny.

V histórii sme videli rôzne snahy o kriminalizáciu drog, či už ide o dílerstvo, alebo dokonca o konzum. Najznámejší pokus prebehol v USA počas tzv. prohibície. Aj keď to malo niektoré pozitíva (napr. poklesol počet úmrtí na cirhózu pečene, zmenšilo sa absentérstvo kvôli stavom “po opici” a pod.), objavili sa aj niektoré neočakávané vedľajšie efekty – v prvom rade prišiel drastický nárast kriminality, keďže organizovaný zločin sa z tradičného gemblerstva a prostitúcie preorientoval na pašovanie alkoholu. Neviem, či ste si to niekedy uvedomili, ale podobné snahy sú pre skutočné kriminálne živly priam požehnaním.

Americká prohibícia sa do značnej miery zrušila pomerne rýchlo po jej zavedení, ale po roku 1968 sa rozbehla tzv. Vojna proti drogám (War on drugs), ktorá patrí k najproblematickejším opatreniam v histórii. Považujem za veľmi pravdepodobné, že škodlivosť drog pre konzumentov a spoločnosť nebola jediným motívom – v tom čase rástla vlna odporu proti establišmentu na dvoch frontoch: protestné hnutie proti vojne vo Vietname (veľmi spojené s hippies) a černošské hnutie za rovnoprávnosť vedené osobnosťami ako Martin Luther King, či radikálnejším Malcolmom X. Exekutíva a tajné služby obe hnutia považovali za hrozbu, nevedeli si s nimi poradiť a pri ich analýze objavili v oboch komunitách spoločného menovateľa – konzum drog. Drastická legislatíva proti držaniu drog bola do značnej miery motivovaná túžbou kriminalizovať ľudí, ktorí boli “nepohodlní”. Všimnite si, že v časoch prohibície nebolo trestné konzumovať alkohol, ilegálna bola distribúcia a predaj. Ale vo “Vojne proti drogám” už došlo ku kriminalizácii aj za držbu. To je dôležité, k tomu sa ešte vrátime. 

Chcem upozorniť na pár vecí. 

1. Zákaz drog má dôležitý spoločenský dopad v tom zmysle, že vysiela jasný signál o ich škodlivosti. Mohli by sme ešte povedať, že výhodou je, že to robí drogy nedostupnejšími ale jedným dychom dodávam, že to zároveň úžasne posilňuje organizovaný zločin. Je len zaujímavé, že štrnásťročné decko nájde dílera omnoho ľahšie, ako polícia…
2. Obrovský problém spočíva v tom, že zakázané ovocie automaticky vytvára dopyt. Pre dospievajúce deti je “cool”, keď môžu prejavovať opozíciu voči autoritám. Každý, kto chodil do školy, (ktorá je väčšinou otrasným príkladom konformistickej inštitúcie) si musel všimnúť, že v partii aspoň do istej miery bol hrdinom ten, kto provokoval učiteľky, fajčil na záchodoch, či riskoval trest za držanie marišky.
3. Nech sme akokoľvek proti konzumu drog, treba vážne pochybovať o tom, že by si vláda mohla robiť akékoľvek práva ohľadom tiel svojich občanov. Tie totiž patria im, to je jeden z najdôležitejších pilierov základných ľudských práv a slobôd. Tu nediskutujeme o tom, že treba trestať distribútorov a dílerov, ešte viac to platí, keď ide predaj maloletým osobám, tu nemám zľutovania. Ale úplne iná vec je trestať (akokoľvek pomýleného) konzumenta za držbu drog na osobné účely. Čo štát do toho, čo robí svojprávny, plnoletý občan so svojím telom? Kam chceme nechať štát zájsť v reguláciách? Zatvoríme do väzenia aj alkoholikov? Akú trestnú sadzbu zvolíme pre obéznych ľudí za nezdravú stravu a nedostatok pohybu? Už dnes sa štát zmocňuje približne polovice našich príjmov a používa ich na veľmi pochybné účely. Už dnes nám diktuje priveľa vecí v živote, berie nám slobodu v rozhodovaní, činoch a zväčšuje tú prázdnotu, o ktorej už bola reč.
4. Väzenstvo a zatváranie konzumentov drog je obrovský biznis. Nazrime do USA, ktoré sú v tomto svetovým lídrom a doviedli celú vec do absurdných rozmerov. Ročne tam zavrú vyše milióna Američanov do basy za drogové prečiny, pričom zarážajúce je, že zatvárajú omnoho viac konzumentov, ako dílerov, viď graf. Ak sa trochu pousilujete pri hľadaní informácií, zistíte, že v USA došlo k masívnej privatizácii väzníc, pričom ich majitelia korumpujú sudcov, aby za drogy dostávali páchatelia maximálne sadzby, aby zamietali podmienečné prepustenie delikventov a zároveň investujú obrovské peniaze do lobistov v Kongrese, aby sa vo “Vojne proti drogám” pokračovalo. Keď sa potom odsúdený konzument drog predsa len dostane na slobodu, so záznamom v trestnom registri si ťažšie hľadá prácu. S kým sedel? Áno, s dílermi, oni ho už spoľahlivo uvedú do svojej partie. Takíto ľudia sa dostávajú do bludného kruhu, kedy sa z konzumenta drog stáva zatvrdený kriminálnik a tak trochu otrok systému. Vytvára sa tak mnohomiliónová vrstva obyvateľstva na okraji spoločnosti, ktorá biznismenom vo väzenstve a narkobarónom vytvára armádu otrokov, z ktorej niet úniku. Posilňuje sa tým aj tzv. generačná chudoba, lebo deti väzňov vyrastajú v horších podmienkach, v prostredí nedostatku, kde bujnie kriminalita ako nejaká nákaza a dedí sa vzor správania.
5. Keď sme pri biznise, je tu ešte jeden nenásytný priemysel, ktorý z toho všetkého závratne profituje – výrobcovia psychiatrických liekov. Systém je totiž nastavený tak, že okrem trestu odňatia slobody súd obvykle nariadi aj povinnú ústavnú liečbu. Z konzumenta drog sa stáva nielen kriminálnik, ale zároveň nedobrovoľný psychiatrický pacient. Čo myslíte, aké úspechy dosahuje táto “liečba”? O psychiatrii mám svoj názor, zdržím sa svojich obvyklých komentárov a poviem len, že tento odbor má obrovský katalóg ochorení a diagnóz, ale aj najuznávanejší psychiatri vám v osobnej diskusii pripustia, že o skutočnom vyliečení môžeme vážne pochybovať (dlhodobá medikamentózna liečba iba sotva vedie k radostnej existencii, skôr utlmuje pacientov do akéhosi polo-vegetatívneho stavu). Čo myslíte, prečo sú psychiatri najčastejšou obeťou samovrážd zo všetkých lekárskych špecializácií? Keď sa vrátime ku kriminalizácii konzumu drog, treba dodať, že reálnym výsledkom býva, že z odsúdených sa stávajú konzumenti psychiatrických náhražkových drog, prípadne pacienti dlhodobo závislí na rôznych medikamentoch. 

Verím, že som týmto článkom niektorých ľudí prekvapil. Keď som sa totiž pred časom verejne vyjadril, že som za dekriminalizáciu drog, niektorí moji priatelia, ktorí sú podobne ako ja, zásadní odporcovia drog, ma išli ukameňovať a pýtali sa, či to myslím vážne. 

Áno, myslím to smrteľne vážne. Odpoveďou na drogový problém nie je kriminalizácia konzumentov. Je to podobne “účinná” metóda, ako keď potajomky vylejeme toxický odpad v lesíku za dedinou a až omnoho neskôr sa čudujeme, kde sa vzali jedy v studniach. No v prvej chvíli nikto nič nevidí, nikoho nič netrápi. Ak totiž neriešite problém na základe zistenia jeho reálnej príčiny, ten sa vždy zhorší. V našom prípade pôjde o presunutie ťažkostí, ktoré tí ľudia majú s vlastným životom, do rúk väzenských dozorcov, psychiatrov a výrobcov psychiatrických drog. Iba ľudia, ktorí nemajú ochotu pozrieť sa “za roh” si myslia, že odpoveďou je trestanie konzumentov. V skutočnosti obhajovaním modelu, kedy je občan trestaný za sebazničujúce tendencie, podporujete zlo, o intenzite ktorého nemáte ani tušenia.

Spirituálne problémy nemajú chemické riešenie.

Tvrdá, trestajúca justícia (pche, v preklade to má byť vraj spravodlivosť!) nie je riešením na prázdnotu v duši. 

Namiesto trestania zlej voľby treba ponúknuť skutočné riešenia. 

____________________________________________

Dodatok dopísaný na druhý deň:

Po prvom zverejnení článku prišla podľa očakávania búrlivá reakcia niektorých mojich priateľov a známych. Bol som pomaly obvinený, že sa pridávam na stranu propagátorov drog, lebo veď predsa všetci vedia, že zákaz držby drog je vari najdôležitejším faktorom, ktorý väčšinu ľudí odradí od konzumu. Vraj celá táto debata iba zvyšuje zmätok čitateľov.

Tak sa na to pozrime. Článok som písal s plným vedomím, že ak niekomu spochybníte nejaký prijatý údaj, vyvolá to uňho dočasne zmätok. Ten prijatý údaj je – „kriminalizácia držby a konzumu drog je dobrá vec, lebo to znižuje chuť si tie drogy zadovážiť“. Je zaujímavé, že aj najpokrokovejšia skupina ľudí, ktorá sa vyslovene učí kritickému mysleniu, je v stave prijať fixnú ideu a udržiavať ju pri živote vzájomným ubezpečovaním. Nazývam to fixnou ideou, lebo väčšina tých ľudí to tvrdenie prijala bez toho, aby sa zamysleli nad všetkými dôsledkami. Ja hovorím, že zákaz síce odradí časť potenciálnych konzumentov, ale zároveň to vyvolá dopyt, keďže jeden z motívov je „byť v opozícii voči systému“; a trestaných konzumentov mení na kriminálnikov, ktorí sa dostávajú do rúk psychiatrov, atď.

Kriminalizácia držby za účelom konzumu vyzerá pre odporcu drog úplne super, kým sa nezačne zaoberať tým, čo to skutočne znamená.

Skúška správnosti

Ak je niekto odporcom dekriminalizácie držby drog, mali by ste mu položiť kontrolnú otázku: Predstav si, že by to bolo tvoje dieťa, ktoré niekto prichytí s drogou. Skutočne považuješ za správne, že polícia začne pod dozorom prokurátora vyšetrovanie? Skutočne si myslíš, že bude najlepšie, keď ho odsúdia a pošlú ho na vyšetrenie k psychiatrovi, či na nútenú odvykačku na klinike?

A tu som narazil na zaujímavú vec. Zrazu sa odporca dekriminalizácie zasekne a rýchlo ukončí debatu. Ak je ochotný sa ďalej baviť, tak vám povie, že preboha, nie, kriminalizáciu síce považuje za skvelý odstrašujúci prostriedok, ale svoje dieťa by policajnému vyšetrovaniu a trestnému stíhaniu vystaviť nechcel. Vraj by dal prednosť dohovoru, osvete, dovzdelaniu dieťaťa, atď.

Rozumiete tomu??? Nenašiel som ani jedného priaznivca kriminalizácie držby drog za účelom osobného konzumu, ktorý by ten zákon považoval za dobrý z akéhokoľvek iného dôvodu, ako je jeho odstrašujúci efekt. Každý jeden sa vyjadril, že nedôveruje polícii, prokuratúre, súdom a psychiatrom, že by dokázali zapríčiniť akúkoľvek trvalú pozitívnu zmenu.

Tu končí sranda. Je pekné mať zákon, ktorý má byť strašiakom. Ale keď už na to príde a tá mašinéria sa rozbehne, potom už niet zľutovania. Človeka, ktorý nikoho neohrozoval so zbraňou, nikomu nič neukradol, poškodzoval len sám seba, zomelie policajný a justičný systém s nedoziernymi následkami.

Ľudia, spamätajte sa. Držte si integritu. Nemôžete povedať, že odstrašujúci účinok zákona je super vec, ale jedným dychom dodať, že všetky jeho ostatné dôsledky sú škodlivé a každého blízkeho človeka by sme chceli pred tou mašinériou uchrániť.

Opustite prosím svoje povrchné vnímanie sveta a pozrite sa do dôsledkov, čo prináša váš postoj. Dekriminalizácia NIE JE na to, aby sa podporoval konzum drog, ale na to, aby sa zastavili katastrofálne následky, ktoré tento koncept prináša.

Na záver jedna poznámka: Osveta, trpezlivé a vytrvalé objasňovanie následkov konzumu drog, je s veľkou prevahou najdôležitejšou aktivitou pri riešení tohto problému. Máme k dispozícii najúčinnejšiu kampaň široko-ďaleko a my sa tu chceme spoliehať na pochybný zákaz? Zobuďme sa. Ak si myslíte, že tento zákaz treba udržiavať v platnosti, v skutočnosti ste voči myšlienke prevencie tak trochu v apatii. Ja hovorím, že napr. o.z. Slovensko bez drog urobí pre minimalizáciu problému stokrát viac, ako všetci policajti, prokurátori dokopy.

Je mi jedno, že keď sa na vec dívam vlastnými očami a zažívam za to útoky okolia. Nie je to pre mňa nič nové. Som zvyknutý postaviť sa a čeliť davu, trvať na svojom, nevadí mi byť úplne osamotený a ukazovať cestu. Robil som to veľakrát, pravda si napokon cestu vždy nájde.